Konfuciov inštitút pri UK prijíma prihlášky na kurz čínskeho jazyka, cvičenie taiji quan, základy...
↧
Ponuka kurzov Konfuciovho inštitútu v letnom semestri 2019/2020
↧
Spoločné vyhlásenie rektora UK a rektora STU k parlamentným voľbám
Foto: Tomáš MadejaĽudia našej generácie v mladosti zažívali voľby, ktoré boli len naoko. Vždy vyhrala len jedna strana. My, ktorí si to pamätáme, si preto veľmi vážime hodnotu práva slobodne sa rozhodnúť vo voľbách. Nie je to samozrejmosť.
V tých časoch, pred rokom 1989, boli voľby neslobodné a informácie vzácne. Dnes sa situácia otočila. Voľby sú slobodné a musíme sa vysporiadať s pretlakom informácií. V správach sa často miešajú fakty s polopravdami, vo veľkom sa šíria výmysly a lži. Na sociálnych sieťach sa šíria negatívne emócie. Žiaľ, keď sa emócie zrazia s faktmi, majú fakty často smolu. Nežijeme v jednoduchej dobe. Zmeny sa dejú závratným tempom, v rozvoji technológií, v ekonomike, vo vzdelávaní. Obrovskou výzvou je aj klimatická kríza. Budúcnosť sa mnohým spája s pocitmi neistoty. Je však neprijateľné, ak niekto túto neistotu premieňa na strach a rozširuje ho v podobe xenofóbie, rasizmu či nenávisti.
Slovensko patrí do Európy. Európska únia je garantom našej geopolitickej a hodnotovej orientácie. Pre nás akademikov sú dôležité dobré vzťahy s tými najkvalitnejšími európskymi univerzitami. Chceme, aby mali naši študenti a naše študentky možnosť absolvovať výmenné programy ako Erasmus. Chceme, aby sme pracovali na vedeckých projektoch s tými najlepšími v Európe a vo svete.
O tom, aká bude naša budúcnosť, už o pár dní rozhodneme v demokratických a slobodných voľbách. Obraciame sa na vás, milé študentky a študenti. Poďme voliť. Každý z nás má svoj hlas a môže vyjadriť svoj názor. Využime toto právo.
Z týchto dôvodov sme sa ako rektori dvoch najlepších slovenských univerzít - Univerzity Komenského v Bratislave a Slovenskej technickej univerzity - rozhodli, že denným študentom a študentkám udelíme predvolebné rektorské voľno v piatok 28. februára 2020 od poludnia. Chceme poskytnúť našim študentkám a študentom čas na cestu domov. V posledný deň pred voľbami si nechajme čas na úvahu a finálne rozhodnutie, komu dať svoj hlas v sobotu 29. februára 2020.
Vyzývame všetky študentky a študentov aj všetkých členov akademických obcí: poďme voliť. A voľme v duchu našich univerzitných hodnôt: demokracie, humanizmu a tolerancie. Marek Števček, rektor UK Miroslav Fikar, rektor STU 17. február 2020 Video k vyhláseniu
↧
↧
Predvolebné rektorské voľno
Rektor UK vyhlasuje predvolebné rektorské voľno pre denných študentov na piatok 28. februára 2020 od 12.00 hod.
Spoločné vyhlásenie rektora UK a rektora STU k parlamentným voľbám: https://www.youtube.com/watch?v=djuuy4o54GE
↧
Kde máte váš bakalársky diplom?
Foto: Tomáš MadejaPotom už cesta k nemu nebude taká jednoduchá, po tomto termíne ho totiž musíme poslať do Archívu UK.
Tak šup po diplom!
ODDELENIE VZDELÁVANIA
Historická budova UK, Šafárikovo námestie 61. poschodie, číslo dverí 120, 121
ÚRADNÉ HODINY
pondelok: 14.00 – 15.00 h štvrtok: 9.30 – 10.30 h↧
Využitie umelej inteligencie v medicíne a rádiológii
↧
↧
Ani vedci nie sú imúnni voči konšpiračným teóriám
Foto: Tomáš MadejaSkúsme si najprv zadefinovať konšpiračnú teóriu. Čím sa z hľadiska metodológie vedeckého výskumu odlišuje od vedeckej teórie?
Konšpiračné teórie možno považovať za opak spoľahlivého a triezveho spracovania a vyhodnocovania informácií. Vo všeobecnosti ich charakterizuje manipulácia so zámerom na pozadí prezentovaných udalostí či skreslené vysvetlenie kauzality, pričom neraz navádzajú na paranoidné vnímanie sveta, využívajúc napríklad motív sprisahania. Následkom toho prehlbujú predsudky a kontaminujú zmysluplnú spoločenskú diskusiu dezinformáciami. Konšpiračné teórie tiež nezriedka obsahujú schému, v ktorej je nedostatok dôkazov proti konšpirácii prezentovaný ako dôkaz jej pravdivosti. Práve v tom spočíva najvypuklejší rozdiel medzi vedeckou a konšpiračnou teóriou.
Prečo sa konšpiračné teórie tak rýchlo šíria? Čo na nich ľudí láka?
Internet a sociálne siete umožňujú instantné, globálne a prakticky nekontrolované zverejnenie akejkoľvek informácie v podstate bez nákladov. Tu si dovolím drobnú poznámku za okraj: mal som v živote príležitosť dlhodobo pracovať v politickom kontexte pod hlavičkou medzinárodných organizácií na štyroch kontinentoch a zblízka spoznať kontext viac než tucta zaujímavých a neraz vyhrotených volebných procesov. Táto skúsenosť, vraciam sa späť k téme, ma priviedla k poznaniu, že ak spoločnosti prevádzkujúce sociálne siete typu Facebook neprevezmú väčšiu mieru zodpovednosti za svoj produkt, miera jeho zneužitia umožní dezinformátorom výrazne zdeformovať súčasný systém. V mnohých ohľadoch sa to deje už dnes, avšak miera potenciálneho zneužitia je pri súčasnom nastavení výrazne vyššia, a to, že nenastali ešte závažnejšie problémy, je z nemalej časti výsledkom šťastia, ako i nešikovnosti dezinformátorov, a nie výsledkom pružných a efektívnych reakcií technologických gigantov na hrozby. Napríklad podpora overovania faktov (fact-checking) je u týchto spoločností nízka, priam marginálna, ak ju vnímame v kontexte finančných možností a eventuálnych následkov. Čo je naďalej veľmi dobrá správa pre všetkých konšpirátorov a politické kandidatúry založené na klamstvách.
To je, samozrejme, iba jedna strana problému. Ľudí konšpiračné teórie priťahujú od vekov a naďalej budú bez ohľadu na to, či sa ich obsah šíri orálne, na webe, alebo je vyrezaný do palmového listu. A prečo? Konšpiračné teórie sú totiž efektívnym nástrojom, ako eliminovať neistotu. Vytvárajú nielen skratky v komplexnom a ťažko obsiahnuteľnom svete informácií, ale zároveň nám poskytujú ilúziu kontroly nad udalosťami, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Ako som už spomínal, teórie manipulujú s kauzalitou, pripisujú udalostiam intenciu, zámer niekoho, kto stojí v pozadí. Bližšie vysvetlenia v tejto súvislosti ponúka vo svojej kapitole našej knihy kolega Vladimír Bahna, ktorý detailne opisuje fungovanie ľudskej mysle z evolučného hľadiska. Hľadá odpoveď na to, prečo si správanie druhých vysvetľujeme častejšie na základe ich osobnostných charakteristík (dispozícií) než situačných premenných. Priblížme si to na konkrétnom príklade. Napríklad je spoľahlivo experimentálne overené, že máme tendenciu pripisovať prudké zabrzdenie auta idúceho pred nami šoférovej vlastnosti či chybe skôr než udalosti na vozovke, ktorú nemáme možnosť vidieť. Pokiaľ ide o to, čo ľudí láka na konšpiráciách, sociálna psychológia v tomto smere prináša overené poznanie, že človek si nejednoznačné situácie častejšie vysvetľuje úmyslom, teda intenciou druhých ľudí („oblial ma naschvál, náročky neopätovala pozdrav“ a podobne), než iným faktorom či náhodou. Aj odtiaľ pramení voda na mlyn konšpirácií. Máme teda prirodzený sklon veriť tomu, že lietadlo havarovalo, lebo niekto to tak chcel, a nazdávam sa, že je dobré, keď tieto informácie o sebe integrujeme do bežného života, lebo zmeniť naše nastavenie kované tisícročným bojom o prežitie sa zo dňa na deň nepodarí.
Konšpiračné teórie priťahujú ľudskú pozornosť aj z ďalších dôvodov. Človek je prirodzene zvedavá bytosť a poznávanie okolitého sveta ho priťahuje. Ak má tento proces v sebe prvky zakázaného ovocia, detektívky, odhaľovania tajných informácií a pred verejnosťou dôkladne skrývanej „pravdy“, o vnady nie je núdza. Tvorca aj konzument teórií sa menia na rebelov, ktorí sa vyčlenili zo slepého stáda, našli odvahu a rozum nenechať sa oklamať. Neraz sa spoločne pohybujú na hrane „veľkého objavu“, cítia sa byť protagonistami historického momentu, zlomu, ktorý zmení svet. Nazdávam sa, že niektoré teórie poskytujú konzumentom zážitok vzrušenia podobný tomu, čo prežívali kacíri, ktorí pred stáročiami priniesli ideu guľatej zeme. Dnešní kacíri však, paradoxne, hlásajú, že sme všetci naleteli a Zem je v skutočnosti plochá.
Aj aféra Watergate bola pôvodne považovaná za konšpiračnú teóriu. Takéto prípady môžu ľudí utvrdzovať v tom, že každá konšpiračná teória má v sebe zrniečko pravdy, len nie je vôľa preskúmať to...
Áno, viaceré pôvodne konšpiračné teórie sa preukázali ako pravdivé. To však v praxi neznamená, že konšpiračné teórie sú automaticky pravdy, ktoré len potrebujú časom dozrieť.
Dajú sa na základe charakteristík typu vek, vzdelanie či sociálny pôvod identifikovať skupiny ľudí, ktoré sú náchylnejšie veriť konšpiračným teóriám? Sú napríklad vedci a vzdelaní ľudia voči konšpiračnym teóriám imúnni?
Imúnni rozhodne nie. Výskum Daniela Kahana z roku 2017 dokonca poukazuje na to, že ľudia s vyššou „vedeckou inteligenciou“ podliehali nepodloženým presvedčeniam a ideologickej zaujatosti ešte viac než ľudia s nízkou „vedeckou inteligenciou“. Časť konšpiračných teórií má v sebe totiž prvok pseudovedeckého myslenia. Ako uvádza kolega Jakub Šrol vo svojej kapitole, výskumy na túto tému napríklad ukazujú, že zatiaľ čo vzdelanejší a vedecky zdatnejší liberáli viac dôverujú vedeckým poznatkom týkajúcim sa globálneho otepľovania, vzdelanejší a vedecky schopnejší konzervatívci tieto informácie odmietajú silnejšie. Na druhej strane výskum v oblasti „bullshit receptivity“, teda toho, či ľudia dokážu odhaliť nezmyselnú informáciu, identifikoval lepší výkon u ľudí s lepšími kognitívnymi a analytickými schopnosťami.
Základným odporúčaním lektorov kritického myslenia je, aby sme k informáciám pristupovali so zdravou skepsou. Je to úplne odôvodnená požiadavka, no tá skepsa sa javí ako dvojsečná zbraň. Ako docieliť, aby neprerástla do paranoje? A ako odlíšiť „konšpirovanie“ od zdravého skepticizmu, ktorý sa vo vedeckom svete považuje za najvyššiu cnosť? Nehovoriac o tom, že v dnešnej záplave informácií nie je v ľudských silách všetko preverovať.
Máte pravdu, to skutočne nie je. Rovnako u nás, ako aj v zahraničí dostupnosť informácií a možnosť zapôsobiť online na masy vytvorila z mnohých laikov „univerzálnych expertov“ na ľadový hokej, Blízky východ, lykožrúta, elektromobily, rakety stredného doletu, emisie CO2 či reguláciu divej zveri. Neraz sme svedkami toho, že diskurz na odbornú tému je degradovaný do suterénu emocionálnych výkrikov až hystérií vo virtuálnom priestore (tu sa kultúrne rozdiely prejavia viac) a je využívaný na politické ciele. Za posledné roky dôvera v expertov klesla alarmujúcou rýchlosťou, čo je jedným z indikátorov toho, že v práci so zdrojmi informácií sa ako spoločnosť máme čo učiť. Fakt, že bežný človek sa dnes dostane k mnohým donedávna nedostupným informáciám, neznamená, že sa za noc pri vyhľadávači z neho stane odborník. Toto poznanie mnoho ľudí rozširujúcich informácie, ako je zrejmé z verejnej diskusie, žiaľ, nezdieľa.
Ako som sa vo vašej knihe dočítala, výskumy potvrdzujú, že ľuďom, ktorí fandia konšpiračným teóriám, zväčša nestačí ukázať vedecké fakty, ktoré ich vyvracajú – oni totiž často, paradoxne, vedia, aké teórie akceptuje vedecká komunita. Zvlášť v diskusiách na témy, kde hrá nemalú rolu obrana ich kultúrnej identity, však u nich kritické myslenie a racionalita ustupujú do úzadia. Prečo je to tak?
Medzi našimi presvedčeniami a vedomosťami existuje priepasť. Výskum napríklad dokumentuje, že veriaci ľudia, ktorí dobre poznajú evolučnú teóriu, rozumejú jej vedeckému prístupu, metodológii i zisteniam, sa naďalej veľmi často prikláňajú k presvedčeniu, že ľudia sa nevyvinuli z iných organizmov, ale vznikli stvorením.
Nedostatok tréningu kritického myslenia v dnešnom školstve môže byť tiež jedným z faktorov. V nedávnom výskume realizovanom na reprezentatívnej vzorke Slovákov sme identifikovali veľmi vysoký počet dospelých ľudí, ktorí nie sú schopní ani za finančnú odmenu vytvoriť argument v protiklade k vlastnému postoju. Témou bola, mimochodom, migrácia.
Efekt kultúrnej identity a strašenie možnosťou jej ohrozenia často zneužívajú aj politici na manipulovanie verejnosti. Ako z psychologického hľadiska takáto manipulácia funguje? A stačí na to, aby sme sa voči nej vedeli brániť, poznať princípy jej fungovania?
Tento druh manipulácie funguje v rôznych prestrojeniach prakticky globálne. Kultúrna identita má mnoho vrstiev a u každého človeka je iná vrstva tou citlivou, pričom spojnicou populistických manipulácií (ak dobre chápem vašu otázku) je práca s ľudským strachom z neznámeho. Nie je vždy jednoduché človeku vysvetliť, aby sa nebál žraloka, ale skôr upchatých ciev, ktoré sú preňho oveľa reálnejšou hrozbou.
Dá sa len strachom z neznámeho vysvetliť aj nemalá spoločenská odozva na tému imigrácie a podnecovania nenávisti voči rasovým, národnostným, sexuálnym či iným minoritám, ktoré sa na Slovensku stali už dezinformačným evergreenom politických kampaní populistov a extrémistov?
Strach funguje veľmi spoľahlivo, na pozadí silného emocionálneho zážitku aktivuje u človeka skratkovité myslenie. U nás, v stredoeurópskom priestore to má svoje špecifiká, ktoré vychádzajú z historického kontextu. Niektoré témy súvisia viac s náboženstvom a tu v porovnaní napríklad s našimi západnými susedmi vykazujeme často odlišné presvedčenia. Na iné témy reagujeme podobne v rámci strednej Európy a pre porovnanie, v celoeurópskom meradle uzavreto, ustráchane a voči menšinám diskriminujúco.
Možno aj preto je u nás už osvedčeným ťahom na získanie popularity u časti konzervatívnych voličov – žiaľ, často len typicky predvolebne povrchné – znovuotváranie hodnotových otázok, akými sú napríklad interrupcie.
Vnímam to v kontexte politických hier. Súhlasím s vami, napríklad mnohí cudzinci žijúci na Slovensku sú prekvapení mierou, do akej dokážu niektoré náboženské otázky aj v dnešnej dobe utvárať náš domáci politický priestor. Nie je vo svete úplne bežné, že sa otázka interrupcií stane primárnou politickou témou, na ktorej sa lámu preferencie, pričom spravodlivosť, hospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo či zahraničná politika sa tak stávajú len akousi vzdialenou ozvenou. Človek zvonka neraz nadobúda dojem, že žijeme v ideálnom svete, kde už všetky praktické problémy máme vyriešené. Samozrejme, až kým sa nezrazí s realitou.
Viaceré médiá sa snažia dezinformáciám kontrovať faktmi, reálnymi štatistikami a podobne. U svojich názorových oponentov, ktorí sa majú tendenciu informačne zabarikádovať v kruhu ľudí s rovnakým videním sveta, si tak však zväčša len vyslúžia nálepku liberálnych zapredancov. Ako fanúšikom dezinformačných kampaní prezentovať fakty tak, aby ich naozaj vzali na vedomie? Ako s nimi komunikovať?
Treba si uvedomiť, že v hre je viacero faktorov. Napríklad už spomínaná kultúrna, ako aj individuálna identita každého jedného z nás, pričom obe sú prepojené so systémom presvedčení. Okrem toho dezinformácie pôsobia často dôveryhodne, keďže identifikujú jednoduché príčiny zložitých fenoménov, v porovnaní s neraz komplikovanými vedeckými vysvetleniami.
A v neposlednom rade je to často boj proti sklonu k sebapotvrdzovaniu. Túto tému vo svojej kapitole veľmi zrozumiteľne približuje kolegyňa Daša Strachanová, a to na príklade človeka, ktorý sa rozhodol kúpiť si isté auto a spracovanie všetkých nových informácií o autách podriaďuje svojmu prvotnému výberu. Pri kúpe tak podvedome ignoruje signály o jeho chybovosti, ktoré sa nezainteresovaným pozorovateľom javia ako pomerne zjavné. Domnievam sa, že sa v tomto príklade dokážeme v rôznych kontextoch spoznať viacerí, a tak aj na sebe lepšie porozumieť tomu, ako bude možné zmeniť vnímanie/postoj druhého človeka.
Ako sa dostať von z tohto matrixu? Ako sa nechcene nestať konšpirátorom? Existuje niečo také ako zaručene efektívny tréning kritického myslenia?
Zázračná pilulka tu neexistuje, kognitívnych omylov sa dopúšťame v istej miere všetci a akceptovať tento fakt plus všimnúť si konkrétne príklady na sebe (ako sa hovorí, vlastné chyby sú najlepšia škola a prevencia najlepší liek) a pokúsiť sa im do budúcna vyvarovať isto neuškodí. Znie to jednoducho, no v praxi je to, samozrejme, zložitejšie. Návodov je však viacero a technológie nám v tomto smere dokážu byť veľmi nápomocné. Napríklad vo vzdelávaní, pri stimulácii vedeckej zvedavosti u žiakov či študentov. Dnes nie je zložité nájsť inšpiráciu na webe a správnym výberom podporiť u študentov sklon vyhľadávať zaujímavé a prekvapivé informácie. Viesť ich k tomu, že sa budú zaujímať aj o poznatky v rozpore s ich presvedčeniami. Tréning kritického myslenia považujem za dôležitý bod študijného programu, a to tak na základnej, ako aj strednej či vysokej škole. Za efektívne považujem aj využiť potenciál ľudskej histórie a pokúsiť sa porozumieť kognitívnym omylom v kontexte konkrétnych udalostí a ich dôsledkov. Napríklad si u politikov všímať (a to nielen teraz pred voľbami), či sa snažia deliť a polarizovať spoločnosť, hľadať nepriateľa, vyvolávať strach, hnev alebo podnecovať nenávisť.
Je niečo, čo vás ako psychológa na predvolebných kampaniach či mediálnych vyjadreniach politikov špeciálne rozčuľuje?
Som sklamaný, keď verejní činitelia nehrajú podľa pravidiel, a to z viacerých dôvodov. Jedným je aj to, že chtiac-nechtiac pôsobia ako normatívne majáky na – povedzme si úprimne – u nás, žiaľ, dosť otvorenom oceáne morálnych pravidiel. Vytvárajú vzor pre mnohých a ich tolerované chyby menia nepísané, avšak dôležité štandardy. Osobne mám pocit, že politici sa v posledných rokoch ešte výraznejšie vzdialili od zodpovednosti za to, čo „natárajú“ vo volebnej kampani, a to nielen u nás alebo smerom ďalej na východ, ale dnes už aj v krajinách, ktoré možno oprávnene považovať za kolísku demokracie. Devalvuje to demokratický systém a podkopáva dôveru v neho, čo vnímam ako seriózny problém, keďže lepšiu alternatívu nemáme. Čo ma však mrzí ešte viac, sú voliči, ktorí masívne naďalej podporujú politikov usvedčených zo lží – či už zámerných lacných marketingových neprávd, alebo aj zákerných vykalkulovaných a nenávisť šíriacich klamstiev (jedno možno vnímať ako prestupnú stanicu k druhému). Keďže som optimista, verím, že výsledky volieb ma čoskoro zbavia obáv, že takýchto voličov je u nás stále veľa.
Ivan Brezina
V r. 2004 absolvoval štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK. Doktorandské štúdium absolvoval na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Od r. 2008 viedol kurz medzikultúrnej psychológie na FSEV UK, od r. 2017 pôsobí ako odborný asistent na Katedre psychológie FiF UK, pričom sa špecializuje na sociálnu psychológiu. Okrem toho pracuje ako pozorovateľ, koordinátor a konzultant Európskej komisie a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktoré počas uplynulých 13 rokov dlhodobo zastupoval v diplomatickom kontexte mnohých krajín Latinskej Ameriky, Európy a Afriky. Spolupracuje tiež so slovenským neziskovým sektorom, napr. s mimovládnou organizáciou Človek v ohrození a s občianskym združením Divadlo bez domova.
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita
↧
Potrebuje akademická obec na Slovensku nový vedecko-populárny časopis?
Prírodovedné vedecko-populárne časopisy na Slovensku
Na Slovensku dnes existuje niekoľko časopisov zameraných na populárizáciu vedy a techniky. Z nich najvýznamnejší je časopis Quark vydávaný Centrom vedecko-technických informácií Slovenskej republiky (CVTI SR). Vychádza od roku 1995 s podporou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (MŠVVaŠ SR). Jeho predchodcom bol v minulosti časopis Elektrón, ktorý v rokoch 1973 až 1990 mal pri popularizácii vedy a techniky takmer monopolné postavenie. Ten nadväzoval na časopis Kamarát určený výlučne pre mládež. Bol založený už v roku 1968.
Časopis Quark v súčasnosti reprezentuje veľmi úzku skupinu voľne predajných časopisov v slovenskom jazyku a je prednostne určený širokej laickej verejnosti zahrňujúcej aj mládež rôznych vekových skupín. Napriek tomu, že ho čítajú aj mnohí vysokoškolskí učitelia, vzhľadom na svoje zameranie a odbornú úroveň, tí tvoria iba malú časť jeho čitateľskej obce.
História snáh o vytvorenie nového časopisu
V roku 2013 dospel paleontológ profesor Jozef Klembara z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského k presvedčeniu, že na Slovensku chýba časopis, ktorý by na vyššej odbornej úrovni propagoval domácu a zahraničnú vedu v oblasti prírodných vied a zároveň by slúžil aj ako významná komunikačná platforma slovenskej vedeckej obce. Ako príklad mu poslúžili zahraničné vzory takých časopisov ako napríklad „Scientific American“ alebo „Vesmír“. Tu možno poznamenať, že zvlášť český časopis Vesmír je pre Slovensko nasledovaniahodným príkladom obrovského spoločenského vplyvu časopisu takého typu. Vznikol už v roku 1871 a v dobách spoločného štátu, keď ho vydávala Československá akademie věd, to bol zároveň aj náš časopis. Po rozdelení spoločného štátu sa už slovenská alternatíva tohto časopisu nevytvorila, a tak dnešný Vesmír publikuje aj články od slovenských prispievateľov. Je nepochybné, že mnohé z nich by lepšie prispeli ku kultivácii slovenského akademického prostredia v prípade, ak by boli publikované v domácom časopise.
Prof. J. Klembara spolu s malým kolektívom pristúpil v roku 2013 k riešeniu problému a pripravil prvé číslo časopisu, ktoré sa blížilo k jeho počiatočným predstavám. Vydať ho malo Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied „VEDA“ s prísľubom finančnej pomoci MŠVVaŠ SR. Vzhľadom na nenaplnenie prísľubu (po výmene vedenia ministerstva) toto číslo nebolo vytlačené. V roku 2015 však za podpory CVTI SR začal časopis vychádzať. Mal názov „Svet prírody“. Spočiatku vychádzal ako príloha časopisu „Quark“ a v nasledujúcom roku už samostatne. Jeho šéfredaktorom bol J. Klembara, ktorému sa podarilo zostaviť veľmi kvalitnú redakčnú radu pozostávajúcu z vysokoškolských učiteľov z rôznych typov vysokých škôl z celého Slovenska a pracovníkov Slovenskej akadémie vied. Časopis bol financovaný časovo obmedzenými grantmi určenými pre propagáciu vedy. I keď redakčná rada časopisu bola vďačná za podporu CVTI SR, súčasne však existovali tlaky transformovať časopis na akúsi alternatívu bežného vedecko-populárneho časopisu. (Z rôznych strán bolo počuť otázku: „Načo je Svet prírody, keď už existuje Quark“?) To bolo v úplnom rozpore s jeho vytýčenou koncepciou a navyše to prispelo k legitimizácii námietok o konkurencii existujúcemu Quarku. (Iróniou týchto námietok bolo, že autor tohto článku, ktorý sa podieľal na aktivitách spojených so vznikom nového časopisu, je za obdobie posledných dvadsiatich rokov pravdepodobne najproduktívnejším prispievateľom Quarku. Preto veľmi dobre chápal jeho rozdielnu koncepciu so vznikajúcim časopisom.) Výsledkom bolo, že v roku 2017 bolo financovanie Svetu prírody ukončené. Jeho praktický zánik znamenalo schválenie žiadosti CVTI SR o prerušenie jeho vydávania príslušným ministerstvom.
V snahe zachovať tento časopis, sa začiatkom roku 2018 obrátili šéfredaktor časopisu spolu s autorom tohto príspevku na rektora Univerzity Komenského so žiadosťou o prejednanie možnosti vytvorenia plateného miesta redaktora. List zdôvodňujúci význam časopisu pre celoslovenskú akademickú komunitu podpísal dekan Prírodovedeckej fakulty UK a väčšina vedúcich katedier a garantov jednotlivých odborov na tejto fakulte. Žiadosť podporili geológovia, biológovia, geografi, chemici a aj zástupcovia environmentálnych odborov. V liste sa mimo iné zdôrazňovalo, že časopis by pre Univerzitu Komenského znamenal aj mimoriadne prestížny projekt s ďalekosiahlou pozitívnou reklamou našej vysokej školy. Žiadosť prejednávaná na Kolégiu rektora UK však bola zamietnutá. O dôvodoch neboli autori listu oficiálne informovaní, avšak ústne podané informácie hovorili o tom, že hlavným problémom sa stalo to, že časopis bol chápaný zo strany niektorých zástupcov iných fakúlt ako „privátny” projekt Prírodovedeckej fakulty UK. Reakciou na túto námietku zo strany redakčného kolektívu bolo prijatie konsenzu o tom, že časopis by uverejňoval aj kvalitné príspevky so spoločenskovednou problematikou a príspevky týkajúce spoločných problémov vedeckého výskumu a výučby na vysokých školách.
Posledné kroky na záchranu časopisu boli jednania s predsedom Slovenskej akadémie vied prof. RNDr. Pavlom Šajgalíkom, DrSc., ktorý tomuto projektu vyjadril formálnu podporu a navrhol spôsob jeho realizácie znova s účasťou MŠVVaŠ SR. Generálny riaditeľ príslušného odboru ministerstva zaujal ústretový postoj a požiadal o vypracovanie projektu s jeho zdôvodnením. Po dlhej odmlke bolo zaslané zamietavé stanovisko, v ktorom boli uvedené argumenty jednoznačne hovoriace o tom, že tento projekt nik nečítal. Na rozdiel od príslušných pracovníkov ministerstva uvedený text si preštudoval súčasný prorektor UK pre vedu, doktorandské štúdium a projektovú činnosť prof. RNDr. Jozef Masarik, DrSc., a zaujal k nemu pozitívne stanovisko s riešením, ktoré však znova záviselo od iniciatív MŠVVaŠ SR. Zatiaľ posledným a pravdepodobne aj konečným výsledkom našich snáh bolo získanie prísľubu predsedu Slovenskej akadémie vied o možnosti vydávania tohto časopisu s podmienkou finančnej pomoci zo strany MŠVVaŠ SR.
Aká je perspektíva?
Doterajšia existencia časopisu Svet prírody bola viazaná na aktivity najmä dvoch ľudí, ktoré boli vysoko nad rámec ich pedagogických a vedeckovýskumných aktivít. Ďalšie pokračovanie časopisu v doterajšom režime je nemožné a je podmienené vytvorením plateného miesta jeho redaktora. V súčasnosti existujú dve možnosti, ako sa zavŕši niekoľkoročné úsilie o udržanie časopisu. Prvou je definitívny koniec, druhou ešte nejaký posledný pokus o jeho záchranu.
Tento príspevok vznikal v nádeji, že popri stále prebiehajúcich jednaniach s MŠVVaŠ SR (s neistým výsledkom) sa predsa len na Univerzite Komenského nájde niekto, kto príde s nejakou schodnou iniciatívou a pomôže presadiť tento vysoko prestížny projekt slúžiaci celej akademickej obci na Slovensku. Pri rozhodovaní je dobré zobrať do úvahy niekoľko faktov zhrnutých v nasledovnej časti.
Dôležité fakty o časopise
Cieľom časopisu je riešenie mimoriadne závažného problému, ktorým je absencia spoločnej komunikačnej základne pre celú akademickú obec. V súčasnosti sa mnoho kvalitných príspevkov širšieho dosahu publikuje vo veľkom počte úzko zameraných špecializovaných časopisov. Tie sa takto nedostávajú do povedomia širšej akademickej verejnosti a už vôbec nie študentov a mládeže. Jeden zo závažných dôsledkov toho stavu sú vážne problémy pri zjednotení sa akademickej obce na riešení spoločných otázok vedy a vzdelávania na Slovensku. Časopis nechce a ani nemôže predstavovať konkurenciu pre vyššie spomenuté časopisy. Naopak, ich popularitu môže zvýšiť mimo rámca ich úzkych špecializovaných komunít.
Časopis sa zameriava na vedy o živej a neživej prírode, spoločenské vedy a témy týkajúce sa spoločných problémov vzdelávania na vysokých školách. Hlavné časti časopisu by mali byť tieto: Úvodník, Dejiny slovenskej vedy, Odborné články, Rozhovor s významným slovenským vedcom, Správy zo života vysokých škôl a SAV, Výber najnovších vedeckých poznatkov z časopisov „Science“, „Nature“ a „Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America”, Študentské príspevky a nešpecifikované „Iné príspevky“.
Cieľovou skupinou čitateľov časopisu sú predovšetkým vysokoškolskí a stredoškolskí študenti a učitelia, vedeckí pracovníci akademických pracovísk, záujemcovia o štúdium na vysokých školách a laická verejnosť zaujímajúca sa o vedu a s ňou súvisiace otázky.
Časopis má zanieteného a obetavého šéfredaktora a kvalitnú redakčnú radu pozostávajúcu z renomovaných učiteľov z rôznych vysokých škôl a vedeckých pracovníkov SAV, pričom tu existuje aj možnosť jej ďalšieho rozšírenia zohľadňujúceho jeho prípadný obsahový posun.
Toto periodikum má široký kolektív odborne fundovaných prispievateľov zo všetkých akademických inštitúcií na Slovensku, ktorí sú ochotní akceptovať fakt, že im nebude vyplácaný žiaden honorár (podobne ako aj recenzentom týchto príspevkov).
Napriek vyššie uvedeným problémom si časopis už získal široký okruh čitateľov a dostal sa do povedomia širšej verejnosti. Zároveň má aj niekoľko potenciálnych sponzorov.
Záver
Autor tohto príspevku si dovoľuje vysloviť názor, že celá história doterajších problémov spojených so vznikom tohto časopisu symbolizuje jeden zo všeobecných problémov nášho vysokého školstva, ktorým je neschopnosť dohodnúť sa na cieľoch, ktoré sú v prospech všetkých: totiž konkurencia medzi jednotlivými vysokými školami a zároveň v rámci ich jednotlivých fakúlt často znemožňuje povzniesť sa nad parciálne záujmy jednotlivých akademických pracovísk. Autor verí, že situácia sa v tomto ohľade predsa len zmení.
Poznámka: Upravená verzia tohto textu bude publikovaná v jednom z tohoročných čísiel chemického časopisu ChemZi
Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
(člen redakčnej rady časopisu „Svet prírody“)
Katedra anorganickej chémie PriF UK
(člen redakčnej rady časopisu „Svet prírody“)
Katedra anorganickej chémie PriF UK
↧
Mýty a fakty o prideľovaní mandátov pri parlamentných voľbách
Marián Giba, foto: Tomáš MadejaAko sa volebné hlasy „prevedú“ na mandáty?
Toto je otázka matematiky, ktorá má s právom spoločné len toľko, že vzorec, ktorý sa uplatní (z viacerých možných), stanovuje zákon. Ide o zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva. Ten vychádza zo systému pomerného zastúpenia, čo v princípe znamená priamu úmeru medzi počtom získaných hlasov a počtom získaných mandátov. Nefunguje to však tak, že sa podľa percent každej strany vypočíta jej percentuálny podiel zo 150 mandátov v parlamente. Systém je zložitejší.
Slovensko tvorí jeden volebný obvod, mandáty sa prideľujú len na celoštátnej úrovni, a to jednokolovo. Bez zachádzania do detailov je sled krokov takýto: pri počítaní odovzdaných hlasov sa najskôr vyradia tie, ktoré sú neplatné. Potom sa zostaví celoštátne poradie všetkých strán podľa počtu získaných hlasov a zistí sa, koľko percent ktorá strana získala. Strany, ktoré dostali menej ako 5 % hlasov, do fázy prideľovania mandátov nepostupujú, teda nebudú mať zastúpenie v parlamente (pri koalíciách viacerých strán je tento prah vyšší: 7 % alebo 10 %). S hlasmi, ktoré tieto strany dostali, sa už ďalej nepracuje, a to v tom význame, že sa na tieto hlasy neprihliada. V ďalšom kroku sa urobí súčet hlasov (nie percent) tých strán, ktoré prekročili päťpercentný prah. Tento súčet, ktorý je zväčša sedemciferným číslom, sa následne vydelí číslom 151 (počet všetkých mandátov v NR SR zvýšený o jeden). Výsledkom delenia je tzv. republikové volebné číslo, ktoré predstavuje počet hlasov potrebných na zisk jedného mandátu. Republikovým volebným číslom sa postupne delí počet hlasov každej z postupujúcich strán, pričom výsledkom je počet mandátov, ktorý táto strana získava. Zákon ešte rieši drobné detaily, ktoré môžu nastať, no ktoré môžeme pre potreby tohto textu pokojne vynechať.
Mýtus č. 1: Hlasy voličov, ktorí neprídu voliť alebo volia stranu, ktorá nepostúpila do parlamentu, sa prerozdelia medzi postupujúce strany.
Ako sme videli, nie je to pravda. Matematicky sa nič neprerozdeľuje. Na hlasy voličov, ktorí neprišli či odovzdali neplatný hlas, a na hlasy voličov, ktorí volili nepostupujúce strany (ľudovo sa hovorí, že ich hlas „prepadol“), sa vo fáze prideľovania mandátov neprihliada. To znamená, že sa nezapočítavajú do veľkého súčtu hlasov, ktorý sa delí číslom 151, teda sa nepremietnu do výpočtu republikového volebného čísla. Čím je nižší súčet všetkých hlasov, tým je nižšie aj republikové volebné číslo. Čím je nižšie republikové číslo, tým menej hlasov stačí postupujúcim stranám na zisk jedného mandátu, teda tým viac mandátov každá strana získa pri tom istom výsledku.
Ukážme si to na praktickom príklade. Ak máme strany A, B, C, D, ktoré volebný prah bezpečne prekročili, a strany E, F, G, ktoré získali 5,01 % hlasov, 150 mandátov sa pomerne delí medzi všetkých sedem strán. Ak však zisk strán E, F, G nebude 5,01 %, ale iba 4,99 %, mandáty získajú len strany A, B, C, D. Počty získaných mandátov budú vždy odrážať nejakú proporcionalitu. Ale aj napriek proporcionalite je jasné, že je vo výsledku zásadný rozdiel medzi tým, či sa tých istých 150 kresiel v parlamente rozdelí medzi sedem strán alebo medzi štyri strany. Počet hlasov i percent získaných stranami A, B, C, D bude pritom v oboch situáciách úplne totožný, lenže počet získaných mandátov bude výrazne iný, a to nie vďaka ich vlastnému výsledku, ale vďaka výsledku iných strán.
Mýtus č. 2: Ak neprídem voliť, neovplyvním výsledky volieb.
Opäť to nie je pravda. Je jasné, že každý volič zapísaný vo voličských zoznamoch môže prísť voliť a ovplyvniť tak výsledky volieb priamo. Ak aj voliť nepríde, nič to nemení na tom, že je vedený v zozname, a teda prísť mohol. Z toho vyplýva, že i jeho neúčasť bude vždy niekomu na prospech. Ale komu? Ako sme si vyššie ukázali, matematicky sa jeho hlas nijako neprerozdeľuje. Ale fakticky svojou neúčasťou niekomu pomôže. Niekedy sa stretávame s ľudovou formulkou: „Kto voliť nejde, volí toho, koho by nechcel.“
Opäť si pomôžme názorným príkladom. Predstavme si, že konkrétny volič je ostro názorovo vymedzený voči stranám A, C, D, absolútne s ich politikou nesúhlasí. Voči stranám B, E, F síce nemá až také silné výhrady ako voči prvým trom, ale stále dosť silné na to, aby uprednostnil možnosť nezúčastniť sa volieb. Výsledok: z jeho neúčasti majú najväčší úžitok strany A, C, D, keďže žiadna z nich by v prípade jeho účasti hlas od neho určite nedostala. Môžeme predpokladať, že keby voliť išiel, rozhodoval by sa medzi stranami B, E, F. Nedokázal však prekonať (rádovo menšie) výhrady, ktoré voči nim má, a tak paradoxne svojou neúčasťou pomohol tým, voči ktorým sú jeho výhrady neprekonateľné. Toto by mal vedieť každý potenciálny „nevolič“. Ľudová formulka je teda v podstate pravdivá, trochu ju doplňme: „Kto voliť nejde, svojou neúčasťou najviac pomáha tomu, koho by najmenej pravdepodobne volil, keby voliť išiel.“ Keď je raz niekto vedený v zoznamoch voličov, bez ohľadu na to, ako sa zachová, vždy ovplyvní výsledky volieb, rozdelenie mandátov i podobu vládnutia, či sa mu to páči, alebo nie. Vo svetle tohto faktu argument „nejdem voliť, lebo nemám koho“ nemôže obstáť. Rovnako neobstojí ani viac-menej detinský argument, že všetci sú rovnakí. Nik a nič v živote nie je rovnaké. Ako nejestvujú dvaja rovnakí ľudia, nejestvujú ani dve rovnaké strany. Áno, môžu existovať podobné. Ale medzi „podobným“ a „rovnakým“ je stále rozdiel. S odpustením za prirovnanie, ani vrah a zlodej nie sú rovnakí, nanajvýš v niečom podobní. Keby sme sa museli vydať do rúk buď jedného, alebo druhého z nich, a žiadna ďalšia možnosť by nebola, nemali by sme si problém vybrať.
Čo z toho vyplýva?
Voľby nie sú aktom lásky. Je to tvrdo racionálny akt. Pri voľbách si nevyberáme partnera na celý život, iba správcov verejných vecí na štyri roky. Preto ani prípadný povolebný pocit voliča, že sa „sekol“ či bol oklamaný, neznamená životnú pohromu a už vôbec nie je dôvodom na to, aby sa budúcich volieb nezúčastnil. Na to, aby sme mohli niekoho s čistým svedomím voliť, sa s ním nemusíme v názoroch stotožňovať na 100, 80, ba ani menej percent. Budúci správcovia štátu nevyhnutne vzídu len z uzavretej množiny kandidujúcich strán, inej možnosti niet. Ak volič pre veľkú prísnosť nedokáže dať hlas tomu, kto jeho nároky spĺňa aspoň v menšej miere, svojou neúčasťou pomáha tomu, kto ich „spĺňa“ v mínusových číslach. A ak má niektorý volič až taký prísny meter, že medzi 25 kandidujúcimi stranami nevidí ani jednu, ktorej by aspoň s privretými očami vedel dať hlas, nuž preňho je možná len jedna rada: nech hneď v najbližších voľbách sám kandiduje...
Simulovaný príklad rozdelenia mandátov pre voľby do NR SR
| Názov strany | VARIANT 1 – volebný prah 5 % dosiahne 7 strán | VARIANT 2 – volebný prah 5 % dosiahnu 4 strany | ||||
| Počet hlasov | % | Počet mandátov | Počet hlasov | % | Počet mandátov | |
| A | 419 000 | 41,90 % | 65 | 419 000 | 41,90 % | 76 |
| B | 195 000 | 19,50 % | 30 | 195 000 | 19,50 % | 35 |
| C | 135 000 | 13,50 % | 21 | 135 000 | 13,50 % | 25 |
| D | 77 000 | 7,70 % | 12 | 77 000 | 7,70 % | 14 |
| E | 50 000 | 5,00 % | 7 | 49 999 | 4,99 % | - |
| F | 50 000 | 5,00 % | 8 | 49 999 | 4,99 % | - |
| G | 50 000 | 5,00 % | 7 | 49 999 | 4,99 % | - |
| H | 14 000 | 1,40 % | - | 14 000 | 1,40 % | - |
| I | 10 000 | 1,00 % | - | 10 003 | 1,03 % | - |
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita
↧
Kto je skutočný populista? A prečo je hrozbou pre demokraciu?
Aneta Világi, foto: Tomáš MadejaPoďme sa teda pozrieť, čo pomenúvame populizmom či populistickým v politológii a prečo so sebou tento termín nesie spomínaný negatívny biľag. Hneď v úvode však chcem upozorniť, že cieľom tohto článku nie je podať vyčerpávajúci akademický traktát o populizme. Pôjde skôr o pokus čitateľsky prijateľnejším spôsobom priblížiť problematiku, o ktorej sa tak často v súvislosti s voľbami hovorí.
Morálne čistý ľud verzus skazené elity
Akademici vedú o definícii populizmu debaty už niekoľko rokov. Definitívnu zhodu síce nenájdeme ani dnes, ale najčastejšie sa o populizme referuje ako o určitej forme politickej ideológie založenej na viacerých navzájom prepojených a posilňujúcich sa princípoch. V prvom rade populizmus zdôrazňuje rozdiel medzi „ľudom“ a „elitou“, pričom ľud považuje za morálne čistý a elitu za principiálne skazenú. V druhom rade hlása odcudzenie elít spôsobom, že nie sú schopné spoznať a riešiť problémy bežných obyvateľov. V zásade populisti vnímajú politickú elitu – podobne ako ľud – ako jednoliaty celok, čiže poukazujú na to, že všetci politici sú rovnako skazení a zlí a je ich potrebné vymeniť za nepolitikov, ktorí budú schopní zmeniť nevyhovujúci systém (preto sa tieto strany často označujú aj ako antiestablišment). Populisti sa tak pasujú do pozície „skutočných“ reprezentantov ľudu, ktorí na rozdiel od tých ostatných (zväčša označovaných za politikov s prívlastkom ako starí, mainstreamoví, skorumpovaní) rozumejú skutočným požiadavkám a potrebám spoločnosti a aj sa zaväzujú slúžiť v prospech ľudu (v protiklade k hájeniu záujmov investorov, korporácií či finančných elít).
Zastúpenie na oboch stranách politického spektra
Popri príkladoch z domácej politiky, ktoré si čitateľ určite ľahko stotožní s vyššie uvedenou definíciou, sa populistom dobre vodí aj v zahraničí a o niektorých už možno hovoriť ako o etablovaných politických elitách. Príkladom takých môžu byť pravicovo orientovaní populisti ako francúzska strana Marine Le Penovej Rassemblement national či Liga pod vedením Mattea Salviniho v Taliansku. Populizmus však nie je spájaný len s pravicovými (zvyčajne ultrapravicovými) stranami. V Európe máme príklady aj vplyvných populistických ľavicovo orientovaných strán ako Syriza Alexisa Tsiprasa v Grécku či španielsky Podemos. To, že populistickú ideológiu je možné kombinovať s krajne pravicovými alebo ľavicovými názormi, umožňuje jej vágny centrálny pojem – ľud. To, kto zosobňuje „ľud“, jeho charakteristické črty či „správne“ vlastnosti, to je predmetom definície populistických lídrov v danej krajine a danej dobe.
Ak však o populistoch hovoríme ako o tých, ktorí chcú realizovať politiku v prospech ľudu a kritizujú skorumpované elity, prečo sa pomenovanie populista používa ako nadávka, resp. prečo sú takéto politické sily často spájané s odsudzovaním?
Úspech postavený na polarizácii spoločnosti
Problém s touto ideológiou spočíva v dvoch rovinách.
Po prvé, niečo také ako idea jednotného, monolitného „ľudu“ s rovnakými problémami a preferenciami je zavádzajúca. Tak, ako majú rôzni ľudia radi rôzne hudobné žánre či jedlá, tak máme rôzne politické názory a preferencie. Iste, je možno veľa vecí, ktoré bude väčšina z nás chápať rovnako. Avšak ak sa bavíme o prioritách, ktoré problémy by sa napríklad v spoločnosti mali riešiť bezodkladne, ktoré počkajú a čo riešiť netreba, prirodzene sa v tomto budeme odlišovať vzhľadom na naše rozdielne životné situácie. Kým ja môžem považovať školstvo za neodkladný problém, niekto iný by určite mohol uprednostňovať napríklad zmeny v poskytovaní sociálnych služieb.
Po druhé, táto ideológia stavia na polarizácii spoločnosti. Na jej delení na dobrý, správny ľud a zlú, skazenú elitu. Avšak pri amorfne definovanom „ľude“ a „elite“ je veľmi jednoduché skĺznuť k označovaniu akéhokoľvek názorového oponenta za toho iného, zlého. Keďže populisti samých seba pasujú do roly jediných znalcov „ľudu“, práve ich názory sa stávajú tie správne, ktoré chcú presadiť v mene všetkých, a kto oponuje, je označovaný za zapredanca, slniečkára či inak onálepkovaného nepriateľa.
V skratke povedané, pri populizme hrozí obmedzovanie slobody názoru a šírenie nenávisti v spoločnosti. Ani jedno, ani druhé ohrozenie doposiaľ v histórii neprinieslo nič pozitívne. Aj to je možno dôvod, prečo sa k varovaniu pred populizmom stále znovu a znovu vraciame.
Aneta Világi, politologička, Filozofická fakulta UK
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita
↧
↧
Vedenie UK apeluje na dodržiavanie apolitickosti na akademickej pôde
Vedenie UK vzhľadom na množiace sa podnety vyzýva politické strany a politické hnutia, ako aj ich jednotlivých členov, aby rešpektovali zákon o vysokých školách a nezneužívali akademickú pôdu na politickú činnosť. Ctíme si zákon, demokratické hodnoty a želáme si korektnú politickú súťaž mimo akademickej pôdy.
↧
Cirkev a politika – kadiaľ vedie akceptovateľná hranica?
Maroš Nicák, foto: Tomáš MadejaCirkvi majú slúžiť aj ľuďom za múrmi kostolov
Politická strana, ktorá nie je ochotná otvoriť sa vnútornému a vonkajšiemu kritickému dialógu, nie je zrelá prijímať opatrenia napomáhajúce celej spoločnosti. Nezrelá politická strana zneužíva konzervatívnu verejnosť, pričom svojimi nielen neopatrnými a neodbornými vyhláseniami, ale predovšetkým extrémistickými zavrhnutiahodnými stanoviskami prehlbuje v spoločnosti všetky desivé formy náboženského fundamentalizmu. Extrémizmus ponúka zdanlivo ľahké riešenie háklivých tém a citlivých rán, ktoré však vo svojej podstate nie je absolútne schopné vyliečiť. Naopak, práve sociálnym a náboženským znevýhodňovaním už znevýhodnených ich výrazne zhoršuje. Napokon kresťanstvo nie je ani národné a už vôbec nacionalisticky orientované.
Akákoľvek cirkevná inštitúcia neschopná jednoznačne sa dištancovať od prejavov xenofóbie, antisemitizmu, islamofóbie a homofóbie mrazivo zlyháva v službe ľuďom za múrmi kostolov. A tak cirkev namiesto bázňou naplneného budovania mostov a búrania múrov dáva okolitému svetu burácajúcim hlasom najavo prvoradosť zachovania akejsi konfesionálnej pravovernosti. Cirkev v takýchto prípadoch spoločnosť neoslobodzuje milosrdnosťou evanjelia, ale zväzuje ustráchané svedomia. V tomto prípade platia slová perzského sufijského mystika Rūmīho (1207 – 1273): „Pozdvihnite svoje slová, nie hlas. Je to dážď, ktorý dáva rastlinám rásť, nie hrom.“ A toho dažďa je na slovenskom poli zatiaľ obzvlášť nedostatok.
Neliečené fóbie ako znak nezrelej spoločnosti
Naša spoločnosť bude skutočne slobodná až vtedy, keď židia budú môcť v bežný deň nosiť kippu (jarmulku) ako prejav viery nezaťaženej strachom pred psychickým nátlakom alebo fyzickými útokmi, keď miliarda moslimov nebude automaticky považovaná za teroristov, keď ľudia prichádzajúci z rozvojových krajín nebudú vnímaní ako menejcenné ľudské bytosti degradované na druhotriedne predmety odsúdené na nepovšimnutie. Ak je naša spoločnosť presiaknutá neliečenými fóbiami, nie je možné ju považovať za kultúrnu a zrelú. Okrem toho je takáto spoločnosť svojím zmýšľaním protiústavne nastavená.
Na základe Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 2) sa totiž zaručujú základné práva všetkým bez ohľadu na vieru a náboženstvo, sociálny pôvod alebo etnickú príslušnosť. Odsek článku je zakončený zásadným stanoviskom: „Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Ústava deklaruje sekularizmus ako jeden zo svojich základných pilierov, avšak zdôrazňovaniu ústavne garantovanej náboženskej rovnoprávnosti sa mnohí politici z populistických dôvodov vyhýbajú.
Nepriateľom kresťanstva nie je sekularizmus
Politické strany plávajúce bezradne a bezcieľne na vlnách populizmu využívajú na jednej strane reklamu „kresťanskej etiky“, na druhej strane u nich absentuje akákoľvek diferenciácia kresťanských etických perspektív. V takomto prípade sa to tzv. „kresťanské“ prezentuje výlučne v zmysle regionálnej skúsenosti s náboženskou „pravdou“, akousi nemennou a všeobsahujúcou tradíciou, pri ktorej práve sekularizmus zohráva nevďačnú úlohu vinníka, narušiteľa morálnych zásad a iluzórneho nepriateľa cirkví.
Človek by mal raz a navždy upustiť od snahy vybudovať „Boží štát“ založený na cirkevných nariadeniach a dogmatizme, aby mohol vybudovať sekulárnu spoločnosť pre všetkých, ktorej súčasťou budú skutočné a pravé hodnoty ľudskosti. Boží štát, ktorý sa násilne nevnucuje a neubližuje blížnemu, je ukotvený v srdci, v mieste ľudských túžob, náklonností, pohnútok, uvažovania a vášne. Rozkvetu spoločnosti nenapomáhajú moralizujúce obušky, rozkvet spoločnosti sa nemeria priamoúmerne s rastúcim ziskom; jedinec ho pociťuje na základe miery svojho vnútorného vnímania prijatia spoločnosťou.
Maroš Nicák, teológ, Evanjelická bohoslovecká fakulta UK
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita
↧
Univerzitná kvapka krvi LF a PDF UK
↧
Aj nevoliť je právo, ale...
Oľga Gyárfášová, foto: Jena ŠimkováPovinná volebná účasť ako riešenie?
Ako jedno z riešení sa ponúka povinná účasť vo voľbách, lenže aj to má svoje „za“ a „proti“. Viacerých možno prekvapí zistenie, že v niektorých európskych demokraciách (napr. v Belgicku) je voliť povinnosťou. Väčšina demokracií však účasť vo voľbách považuje za právo, a teda každý má aj právo nevoliť. Navyše, v našej stredoeurópskej politickej kultúre s dedičstvom povinného volenia v čase, keď voľby neboli žiadnou voľbou v zmysle výberu, by takáto úprava určite nemala šancu. (Docent Marián Giba ma v tomto kontexte upozornil na zaujímavý historický paradox: za demokratickej prvej Československej republiky sme povinnú účasť vo voľbách mali. V nedemokracii, za bývalého režimu, už táto povinnosť v zákone zakotvená nebola, ale rituál nazývaný vtedy „voľby“ de facto povinný bol.) I keď musím povedať, že sa v rámci diskusií na kurze vyskytnú aj názory, ktoré by povinnosť voliť preferovali, najmä s odôvodnením, že by to občanov nútilo viac sa zaujímať o veci verejné a aj pozerať politikom na prsty, kontrolovať výkon mandátu a rozhodovať sa na základe kvalifikovanejších parametrov než len rýchlej a často ad hoc emocionálnej motivácie krátko pred voľbami. V každom prípade, ak chceme v rámci existujúcej legislatívy privrieť priepasť medzi účasťou a reprezentáciou, musíme sa spoliehať na „mäkké“ prostriedky – mobilizáciu, dlhodobú výchovu k aktívnemu občianstvu, osvetu, presviedčanie, informovanie.
Len na ilustráciu si urobme malý prepočet: parlamentné voľby v roku 2016 vyhrala strana SMER-SD so ziskom 28,3 % platných hlasov zúčastnených voličov. V absolútnych číslach to bolo 737 481 voličov. Z celkového počtu oprávnených voličov to bolo len 16,7 %. Inými slovami: strany – a vo výsledku tak aj celý zákonodarný zbor – reprezentujú podstatne menšiu časť občanov než zúčastnených voličov. Je jasné, že najmä pri mimoriadne nízkej volebnej účasti, akú Slovensko dosahuje napríklad pri eurovoľbách, stačí na jeden mandát niekoľko tisíc hlasov. V roku 2014, keď účasť dosiahla len 13 %, to bolo vyše 30-tisíc.
Tri dekády volebnej (ne)účasti na Slovensku
Tri dekády slobodných volieb na Slovensku charakterizuje značne diferencovaná volebná účasť, a to minimálne v troch rovinách. Prvá vyjadruje jej dynamiku v čase, druhá je podmienená špecifikami jednotlivých typov volieb a tretia odráža rozdielnu mieru mobilizácie v rôznych sociálnych prostrediach.
V prvých demokratických voľbách do Slovenskej národnej rady v júni 1990 volilo 95,4 % oprávnených voličov. „Participačná eufória“ nemala dlhé trvanie. V ďalších voľbách v roku 1992 už bola účasť podstatne nižšia (84 %) a vo voľbách v roku 1994 (prvých v samostatnej SR) klesla o ďalších takmer 10 percentuálnych bodov. Trend lineárne klesajúcej účasti mal aj výnimky. Jednou z nich boli voľby v roku 1998, keď v dôsledku polarizovanej politickej situácie a vysokej predvolebnej mobilizácie prišlo voliť až 84,2 % občanov. Rok 2002 znamenal odklon od „osudových“ historických volieb k voľbám bežným. Účasť sa postupne ustálila na úrovni 55 až 60 %.
Druhá odlišnosť v miere volebnej účasti je daná priepastnými rozdielmi medzi jednotlivými typmi volieb. Najvyššiu účasť si udržujú parlamentné voľby, za ktorými nasledujú prezidentské, komunálne a až s veľkým odstupom voľby regionálne a európske. Diferencovaná miera účasti do istej miery odráža aj vnímanú dôležitosť konkrétnej politickej arény, pričom za najmenej dôležité sú vnímané regionálne voľby a najmä voľby do Európskeho parlamentu. Výnimočnými sú potom mobilizácie v mimoriadnych situáciách, napr. vyše 40 % v regionálnych voľbách v roku 2017 v Banskobystrickom kraji, keď išlo o porážku župana extrémistu, celoslovenský priemer bol pritom len 30 %.
Treťou diferencujúcou líniou je výrazne odlišná účasť v rôznych sociálnych prostrediach. Parlamentné voľby sa od roku 1992 vyznačovali rozdielnou účasťou v mestskom a vidieckom prostredí. Obyvatelia menších obcí sa až do roku 2010 zúčastňovali na parlamentných voľbách vo väčšej miere než obyvatelia mestských sídiel. Tento rozdiel bol najväčší v roku 1994, keď dosiahol 10,4 percentuálneho bodu. Diferencovaná volebná účasť je dôležitá najmä vtedy, keď rôzne sociálne prostredia charakterizujú iné politické preferencie. I keď to samo osebe nie je slovenským špecifikom, na Slovensku tento faktor naozaj zavážil. Nožnice diferencovanej volebnej účasti sa viditeľne privreli v roku 1998, keď pocit ohrozenia demokratického vývoja a zmarenia integračných perspektív vyústil do výrazného prírastku mestského voličstva, ako aj mladých voličov a prvovoličov. Rozdiel medzi vidieckym a mestským prostredím sa znížil na 3,9 percentuálneho bodu. Tento trend ďalej pokračoval – vo voľbách v roku 2016 sa miera volebnej účasti na vidieku a v mestách vyrovnala. Celkovo môžeme konštatovať, že nastala „urbanizácia“ volebnej účasti, ktorá pravdepodobne bude pokračovať aj v nastávajúcich voľbách.
Prečo ľudia nevolia? Alebo diskusia s nevoličmi
Dôvody volebnej absencie, ktoré uvádzajú nevoliči v povolebných prieskumoch, sú dosť nespoľahlivou spätnou racionalizáciou. Ak si odmyslíme zdôvodnenia typu „nemal som čas, bol som v práci, v službe, chorý, odcestovaný“ a podobne, vidíme tri základné kategórie. Do prvej patria dôvody typu „všetci sú rovnakí, všetci kradnú, nikomu sa nedá dôverovať, je to len ,panské huncútstvo‘, aj tak sa nič nezmení“. Takéto paušalizovanie, neschopnosť alebo neochota nasadiť „jemnejší raster“, vidieť iba čiernu a bielu, všetko alebo nič, vedie často k zatrpknutiu a rezignácii na účasť. Je fakt, že k vysokým očakávaniam výdatne prispievajú politici, keď pred voľbami nešetria sľubmi, o ktorých už dopredu vedia, že sú nesplniteľné. Aj preto sa odporúča radšej retrospektívne zhodnocovať výkon tej-ktorej strany/vlády než prospektívne, t. j. na základe prísľubov „krásnych zajtrajškov“.
Druhý dôvod úzko súvisí s prvým. Často počujeme: „Neviem si vybrať, nikto nezodpovedá mojim predstavám, niet koho voliť.“ Nuž, pri ponuke 25 politických strán je to dosť odvážne tvrdenie, ktoré naznačuje skôr apriórnu nechuť pozrieť si, kto čo ponúka. Počula som už aj takúto radu pre nerozhodnutých: „Tak nabudúce kandidujte vy!“
A do tretice nevoliči zvyknú argumentovať aj tým, že „môj hlas aj tak nezaváži, je len jeden z mnohých“. Pre vyznávačov občianskej bezmocnosti navrhujem otočiť optiku: z perspektívy jednotlivca je to len ten jeden hlas, ktorý môžem uplatniť alebo zahodiť. Keď už nefunguje takýto existenciálny protiargument a treba ponúknuť matematický, je dobré si uvedomiť, aké malé počty hlasov delia niekedy strany od vstupu do parlamentu (napr. KDH v roku 2016) a že aj vo svete dnes platí, že sa voľby končia so stále tesnejšími výsledkami. Malé rozdiely majú obrovský vplyv na dôležité rozhodnutia.
Zúčastniť sa volieb je základnou formou participácie na správe vecí verejných, je to naše občianske právo. Iste, aj neúčasť je naše právo, ale politikov tým nevytrestáme a seba tak ukrátime o možnosť spolurozhodovať či „spolukibicovať“. A v neposlednom rade treba mať na zreteli, že každý nerealizovaný hlas len zväčšuje priepasť medzi obrazom spoločnosti a podobou jej politickej reprezentácie.
Oľga Gyárfášová, sociologička, Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK
Zaujímavé príbehy, fakty, rozhovory a reportáže nájdete v každom čísle časopisu Naša univerzita
↧
↧
Koronavírus: Praktické odporúčania pri ceste do zahraničia
Zdroj: gisanddata.maps.arcgis.com- monitorovali cestovné odporúčania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR,
- kontinuálne sledovali vývoj situácie a včasne ju vyhodnotili tak, aby v dostatočnom predstihu vedeli prijať opatrenia (príklady sú uvedené nižšie),
- zabezpečili primerané cestovné poistenie (napr. leteniek),
- zistili kontaktné údaje na slovenský zastupiteľský úrad v danej krajine (v prípade, ak v danej krajine slovenský zastupiteľský úrad nie je zriadený, tak v najbližšej krajine).
- dodržiavanie hygienických pravidiel,
- zmena termínu realizácie mobility, nadnárodných stretnutí a pod.,
- zmena cieľovej krajiny tam, kde je to možné,
- výber vhodného cestovného poistenia pokrývajúceho aspoň časť nákladov,
- nákup leteniek s možnosťou stornovania,
- rezervácia ubytovania s možnosťou stornovania a pod.
↧
BioHub Slovakia vám pomôže pri písaní ERC grantov
Európska výskumná rada (ERC) podporuje excelentných výskumníkov a excelentné projekty. Chceme, aby slovenskí výskumníci so svojimi projektami boli medzi nimi! V rámci BioHub Slovakia (projekt MZ SR), inkubátora zameraného na podporu vývoja a inovácií v oblasti life science, biomedicíny a zdravia, organizujeme workshop zameraný na písanie ERC grantov. Kapacita je 50 ľudí, preto si treba rezervovať miesto čo najskôr.
Kedy a kde? 20. marca 2020, 10:30-15:30, Vedecký park Univerzity Komenského, Ilkovičova 8, 841 04 Bratislava. Registrácia tu alebo na https://www.biohub.sk/
Jedná sa o prvý zo série ERC workshopov a radi privítame skúsených ako aj mladých výskumníkov. Workshop bude vedený v anglickom jazyku. Čo uvidíte?:
Basic principles and updates- National contact point of Slovakia for ERC: Soňa Ftáčniková, CVTI
ERC grants from the Perspective of the ERC Executive Agency- Philippe Cupers, ERC, Head of Unit, ERCEA.B.3 - Life Sciences
Tips for a successful ERC Proposal: How do I structure the application? How do I present my CV and track record? National contact point of Slovakia for ERC: Iveta Hermanovská, CVTI
Lunchbreak- Refreshment and informal networking
Experiences from a successful ERC grantee- „ERC Consolidator and ERC Proof of Concept holder Jan Tkáč, Chemistry Institute, Slovak Academy of Sciences“ + „A partner in an ERC Consolidator grant, Shubhada Bopegamage, Head of Microbiology Institute, Slovak Medical University.“
Wearing an Evaluator’s hat- Daniela Ježová, Biomedical Research Center, Slovak Academy of Sciences
Pre aktuálne informácie o aktivitách BioHub-u, sledujte nás aj na LinkedIn.
↧
Kariérne dni farmaceutov 2020
V priestoroch FaF UK sa v dňoch 10. - 11. marca uskutoční ďalší ročník veľtrhu Kariérne dni farmaceutov. Veľtrh pracovných príležitostí, ktorého súčasťou je aj odborné sympózium, prinesie pestrý program plný prednášok nielen z oblasti zdravotníctva.
Je migréna len obyčajná bolesť hlavy? Ako sa stať expertom vo svojej oblasti? Aj na tieto otázky sa dozviete odpovede.
Viac informácií TU
↧
Výstava grafík projektu Storočie SK – 75. výročie SNP
Katedra romanistiky FiFUK v spolupráci s Francúzskym Inštitútom v Bratislave vás pozývajú na vernisáž a výstavu grafík ilustrátora Františka Hříbala k popularizačno-náučnéhému projektu Storočie SK – 75. výročie SNP.
Vernisáž výstavy4. marec 2020 o 18.00 hod. - Átrium FiFUK Výstava potrvá od 4. do 31. marca 2020 v priestoroch chodby na prvom poschodí FiFUK.
↧
↧
Úspešne reprezentujú vo vodnom póle
Vodnopólisti Slávie UK Bratislava s prorektorom UK Radomírom Masarykom (s loptou)
Klub vodného póla Slávie UK Bratislava, ktorý na súťažiach reprezentuje Univerzitu Komenského, získal v seniorskej kategórii mužov pod vedením trénera Dušana Holasa v poslednom období titul Majstra SR 2019, víťazstvo Slovenského pohára 2019 a titul Majstra SR 2017.
„Náš klub je spojený s našou alma mater takpovediac pupočnou šnúrou,“ povedal tajomník klubu Róbert Radič. Členmi vodnopólového klubu sú totiž študenti a absolventi Univerzity Komenského.
Tajomník Róbert Radič zároveň upozornil na nedostatočné podmienky pre vodnopólistov. V Bratislave chýbajú dostatočne veľké bazény. V súčasnosti na tréning slúži len plaváreň na Pasienkoch, ktorá má najväčší až 50 m bazén.
↧
Reakcia na článok „Ako môže v univerzite scientometrická analýza usmerniť manažment lekárskej vedy“
Práca je totiž ukážkou toho, ako scientometrické údaje získané zo svetových databáz môžu zavádzať, resp. ako sa dajú čísla prezentovať tak, aby iba jedna slovenská inštitúcia, ktorá navyše ani nie je radená medzi výskumné univerzity, vyšla z pohľadu publikovaných vedeckých prác v pozitívnom svetle. V stručnosti uvádzame, že v citovanom článku autori využili nadnárodnú databázu SCOPUS pre porovnanie počtu publikácií a citácií troch inštitúcií, a to Slovenskú zdravotnícku univerzitu (SZU), Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (LF UK) a Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine (JLF UK).
Podľa prezentovaných výsledkov sú mnohé dosiahnuté parametre v rámci Slovenskej zdravotníckej univerzity porovnateľné, ba až lepšie než napríklad na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine. Je to však prekvapujúce. Ako je všeobecne známe (stačí si pozrieť webovú stránku Lekárskej fakulty SZU), väčšina vedúcich pracovníkov ústavov a kliník, ktorí garantujú výučbu základných pilierov medicíny, často ani nespĺňa kritériá na začatie habilitačného konania, a preto sú na funkčných miestach odborných asistentov/asistentov, prípadne predmety garantujú docenti a profesori, ktorí svoje vedecko-pedagogické tituly získali z nelekárskych odborov. Navyše mnohí z týchto pracovníkov sa pravdepodobne nemôžu v dostatočnej miere reálne venovať výučbe budúcej generácie všeobecných a zubných lekárov na pôde SZU. Ak si pozrieme Register zamestnancov vysokých škôl, mnohí títo zamestnanci SZU sú v skutočnosti na plný úväzok zamestnancami Univerzity Komenského v Bratislave alebo Slovenskej akadémie vied. Aj preto je zrejmé, že by sa v pracovnej dobe nemali na pôde SZU zdržiavať. Dokonca niektorí z týchto „úväzkárov na SZU“ sú garantmi alebo spolugarantmi študijných programov tretieho stupňa na plný úväzok na Univerzite Komenského v Bratislave. Predpokladáme preto, že ani výučbe a ani vedeckovýskumnej činnosti sa v rámci SZU nemôžu dostatočne venovať.
Porovnávanie scientometrických údajov jednotlivých inštitúcií, ktoré sú aj jedným z kritérií pri hodnotení kvality univerzít, resp. fakúlt, a ich zverejňovanie je užitočné pre odbornú aj laickú verejnosť, a najmä pre budúcich študentov. Prekvapuje nás však nepresnosť údajov, z ktorých autori vychádzajú, najmä ak ich porovnáme s ročnými hodnotiacimi správami, ktoré každá jedna inštitúcia pravidelne zverejňuje. Z nich sa vychádza napríklad aj pri iných rebríčkoch hodnotenia kvality vedeckovýskumnej a pedagogickej práce fakúlt a univerzít, prípadne môžu byť podkladom pre výšku štátnej dotácie. Preto predpokladáme, že podklady do ročných hodnotiacich správ, ktoré verifikuje príslušná akademická knižnica univerzity alebo fakulty, sú skutočne presné. Navyše tieto výstupy sú pri verejných vysokých školách prísne kontrolované aj Centrom vedecko-technických informácií SR, konkrétne oddelením pre hodnotenie publikačnej činnosti, a preto je tu riziko omylu minimálne. V týchto výstupoch si však univerzita alebo fakulta nemôže „prisvojiť“ vedecké publikácie tých autorov, ktorí nie sú zamestnaní na ustanovený pracovný čas v tejto inštitúcii (teda tzv. „úväzkári“ s úväzkom nižším než 1,0 sa nepočítajú). Jednoduchý príklad: ak je nejaký vysokoškolský učiteľ alebo vedecký pracovník zamestnaný na úväzok 1,0 na Slovenskej akadémii vied alebo na Univerzite Komenského v Bratislave, ale zároveň má čiastočný pracovný úväzok na SZU, tak výsledky jeho publikačnej činnosti nie je možné pre SZU započítať (aspoň by sa to z etických dôvodov nemalo stávať). A to aj napriek tomu, že v publikáciách si títo autori uvádzajú aj SZU ako svoje druhé pracovisko (vo vedeckých publikáciách je možné vyznačiť aj viacero pracovísk, avšak v konečnom dôsledku sa táto publikácia „započítava“ len jednej inštitúcii). Prípadne nájdu sa aj takí zamestnanci, ktorí majú dva plné úväzky, a tak zrejme denne pracujú aj 16 hodín. A tento faktor napríklad databáza SCOPUS, z ktorej vychádzajú Palkovičová Murínová a kol. vo svojom príspevku, neberie do úvahy. Navyše mnohé citačné databázy majú problém zaradiť autorov jednotlivých publikácií pod správnu fakultu univerzity, a preto sa presnejšie vyhľadávajú všetky publikácie jednej univerzity než jej konkrétnej fakulty. Rôzni autori totiž rôznym spôsobom uvádzajú svoju afiliáciu, napríklad databáza Web of Science nedokáže rozoznať, že ide o to isté pracovisko, ak je uvedené Faculty of Medicine of Comenius University in Bratislava a napríklad Comenius University, Medical Faculty alebo dokonca School of Medicine, Medical School a podobne. Má problém odlišne zatriediť publikácie Lekárskej fakulty UK v Bratislave a Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine v rámci Univerzity Komenského. Preto sú spomínané výročné hodnotiace správy vychádzajúce z podkladov akademických knižníc jednotlivých inštitúcií presnejšie a vo svojich údajoch hodnovernejšie. Nechceme čitateľov zaťažovať metódami bibliografickej registrácie publikačnej činnosti, ktoré zabezpečujú jednotlivé akademické knižnice a sú prísne riadené vyhláškami Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (napr. vyhláška č. 456/2012) a aj vnútornými predpismi inštitúcie. Akademické knižnice však v rámci kategórií publikačnej činnosti vychádzajú aj z iných databáz, akou je SCOPUS. Preto v rámci výstupov z akademických knižníc nájdeme napríklad kategórie ako Vedecké práce v zahraničných a domácich karentovaných časopisoch (skratka kategórií ADC a ADD, táto kategória vychádza z databázy Current Contents Connect) a Vedecké práce v zahraničných a domácich časopisoch registrovaných v databázach Web of Science alebo SCOPUS (skratka kategórií ADM a ADN). Za správnosť zaradenia tej-ktorej vedeckej publikácie do správnej kategórie zodpovedá samotná akademická knižnica a podlieha kontrole Centra vedecko-technických informácií SR.
V publikácii Palkovičovej Murínovej a kol. (2019) autori konštatujú, že podľa databázy SCOPUS boli zamestnanci SZU v roku 2017 autormi takmer 140 publikácií. Avšak podľa Výročnej správy SZU boli v tomto istom roku zamestnanci SZU autormi iba 61 publikácií (súčet výstupov kategórií ADC, ADD, ADM a ADN). Podľa citovanej publikácie a odvolaním sa na databázu SCOPUS boli zamestnanci SZU v roku 2016 autormi 150 vedeckých publikácií, ale v skutočnosti je podľa výročnej správy tento počet len 62. Opačný trend však vidieť, ak sa zameriame na publikačnú činnosť LF UK v Bratislave. Podľa citovaného článku v Monitore medicíny SLS boli v roku 2017 zamestnanci LF UK autormi len 200 indexovaných článkov, pričom podľa Výročnej správy LF UK (v ktorej publikačnú aktivitu skontrolovala nielen Akademická knižnica LF UK v Bratislave, ale aj univerzitná akademická knižnica a Centrum vedecko-technických informácií SR) je počet publikácií 363. Pokiaľ ide o Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine, za rok 2017 boli jej zamestnanci autormi 214 prác. V skratke, podľa článku Palkovičovej Murínovej a kol. (2019) je SZU približne dvakrát vedecky aktívnejšia, než si to sama priznáva vo svojej výročnej správe, kým v skutočnosti LF UK v Bratislave v overených výročných správach vykazuje dvakrát viac vedeckých výstupov, než uvádza podľa „overených“ podkladov práca Palkovičovej Murínovej a kol. Niečo tu teda nesedí, a my jednoznačne viac veríme oficiálnym dokumentom, akými sú výročné správy, ktoré sú niekoľkonásobne verifikované a z ktorých vychádzajú aj mnohé štátne inštitúcie, napríklad pri financovaní univerzít. Vychádzajúc z týchto faktov sme porovnali výsledky publikačnej aktivity Slovenskej zdravotníckej univerzity, Lekárskej fakulty UK v Bratislave a Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine na základe analýzy nimi zverejnených výročných správ (tab. 1).
Poznámka: Pri získaní výsledkov sme za indexované vedecké práce považovali tie, ktoré boli vykázané v kategóriách ADC, ADD, ADM a ADN. Teda nebrali sme do úvahy abstrakty ani kapitoly v monografiách, ktoré môže SCOPUS mylne započítať ako vedecké práce.
Keďže má SZU približne o 150 pedagogických a vedeckých zamestnancov menej než LF UK (vychádzame znova z Výročných správ SZU, LF UK a JLF UK), možno by sme si mohli myslieť, že aspoň po prepočítaní počtu publikácií na 100 zamestnancov (fyzické počty zamestnancov) sú výsledky analýzy Palkovičovej Murínovej a kol. správne. Podľa publikovaných výsledkov je SZU údajne dlhodobo „publikačne aktívnejšia“ než LF UK v Bratislave, resp. JLF UK v Martine. Žiaľ, publikované údaje znova nie sú v súlade s podkladmi z výročných správ, v ktorých sa uvádza nielen počet publikácií, ale aj fyzický počet zamestnancov (tu sme spočítali pedagogických zamestnancov ako profesorov, docentov, odborných asistentov a asistentov aj vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov vo vede a výskume, nezapočítali sme laborantov). Výsledky uvádzame v tabuľke 2.
Ak porovnáme posledné štyri roky, v rámci SZU 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov „vyprodukovalo“ ročne 12 až 15 indexovaných publikácií. V rámci LF UK v Bratislave 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov bolo autormi priemerne 51 až 55 indexovaných publikácií. V prípade JLF UK v Martine bolo 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov autormi 62 až 74 vedeckých publikácií. Analýza výročných správ hovorí jasne, ak aj prepočítame počet relevantných publikačných výstupov na počet zamestnancov (keďže SZU má nižší počet zamestnancov než LF UK), tak z pohľadu vedeckovýskumnej aktivity prejavujúcej sa počtom kvalitných publikácií je LF UK každý rok 3- až 4-krát lepšia než SZU. Pokiaľ ide o Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine, tak počet publikácií približne 5- až 6-krát prevyšuje publikačný výstup SZU. Záver Po porovnaní si výsledkov publikovanej práce Palkovičovej Murínovej a kol. uverejnenej na stránkach Monitora medicíny SLS s podkladmi z Akademickej knižnice SZU vzniká dojem, že Akademická knižnica SZU umelo znižuje počet zaevidovaných publikácií. Toto by však nedávalo zmysel, keďže tým by Akademická knižnica SZU znižovala rating celej inštitúcie. Treba sa preto zamyslieť nad tým, že bez hlbšej analýzy problému (napríklad zobrať do úvahy vyšší počet „úväzkárov“ medzi autormi publikácií, vychádzať iba z verifikovaných údajov a pod.) nemožno prezentovať „scientometrické“ výsledky ako pravdivé. Preto si dovoľujeme označiť publikáciu uverejnenú v Monitore medicíny SLS, číslo 3-4/2019 za zavádzajúcu, ktorá sa aj napriek tomu, že vychádza z výstupov jednej publikačnej databázy, nezakladá na pravde. Pre úplnosť uvádzame naše podobne spracované výsledky (porovnávame len tri inštitúcie), ktorých podkladom však boli Výročné správy SZU, Výročné správy LF UK v Bratislave a Výročné správy JLF UK v Martine, v ktorých sa uvádza aj presný fyzický počet zamestnancov. Nemožno porovnávať celú Slovenskú zdravotnícku univerzitu s dvomi fakultami Univerzity Komenského v Bratislave. Ak porovnáme počet karentovaných publikácií publikovaných zamestnancami Lekárskej fakulty SZU s počtom karentovaných publikácií publikovaných zamestnancami Lekárskej fakulty UK v Bratislave a Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, dostávame sa k počtom 23 (LF SZU) oproti 187 (LF UK v Bratislave), resp. 123 (JLF UK v Martine) za rok 2018. Pre porovnanie ďalšie roky uvádzame v tabuľke 3. Aj tieto čísla by mali byť nápomocné pri hodnotení a výbere kvalitnej vysokej školy pre pregraduálne, postgraduálne a špecializačné štúdium. Záver nech si utvorí každý čitateľ sám.*
*Poznámka: Uvedená analýza bola prezentovaná a diskutovaná v rámci zasadnutia Vedeckej rady Lekárskej fakulty UK v Bratislave dňa 12. 12. 2019 a na zasadnutí Akademického senátu Lekárskej fakulty UK v Bratislave dňa 10. 12. 2019. V rámci Jesseniovej lekárskej fakulty UK bola táto analýza prezentovaná a prediskutovaná na zasadnutí Vedenia JLF UK dňa 7. 1. 2020. Autori tejto analýzy ďakujú za pomoc PhDr. Miriam Pekníkovej, PhD., riaditeľke Akademickej knižnice Lekárskej fakulty UK v Bratislave, Mgr. Ivane Švrkovej, riaditeľke Akademickej knižnice a audiovizuálneho strediska Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, a Bc. Monike Frndovej z referátu pre vedecko-výskumnú činnosť Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine.
Použité zdroje
1. Palkovičová Murínová Ľ., Fábelová L., Richterová D., Tihányi J., Wimmerová S., Trnovec T.: Ako môže v univerzite scientometrická analýza usmerniť manažment lekárskej vedy. Monitor medicíny SLS, 2019, 3-4: 24-27.
2. Výročné správy o činnosti LF UK: www.fmed.uniba. sk/o-fakulte/vyrocne-a-hodnotiace-spravy
3. Výročné správy o činnosti JLF UK: www.jfmed.uniba.sk/fakulta/dokumenty/vyrocne-a-hodnotiace-spravy
4. Výročné správy o činnosti SZU: www.szu.sk/index.php?id=1051&menu
5. Výročné správy o činnosti Lekárskej fakulty SZU: www.szu.sk/index.php?id=64
6. Register zamestnancov vysokých škôl: www.portalvs.sk/regzam/
7. Pedagogické a vedecké útvary Lekárskej fakulty SZU: www.szu.sk/index.php?&menu=56&oid=#menutop Za Vedenie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
prof. MUDr. Juraj Šteňo, DrSc., dekan
prof. RNDr. Ivan Varga, PhD., prodekan
prof. MUDr. Boris Mravec, PhD., prodekan Za Vedenie Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine
prof. MUDr. Andrea Čalkovská, DrSc., dekanka
prof. MUDr. Dušan Dobrota, CSc., prodekan Článok bol prevzatý so súhlasom z Monitoru medicíny SLS 10, 2020, č. 1-2.
| rok | Počet indexovaných prác na SZU – podľa Monitoru medicíny SLS 2019 | Počet index. prác na LF UK – podľa Monitoru Medicíny SLS 2019 | Počet index. prác na JLF UK – podľa Monitoru Medicíny SLS 2019 | Skutočný počet index. prác na SZU – podľa výročnej správy SZU | Skutočný počet index. prác na LF UK – podľa výročnej správy LF UK | Skutočný počet index. prác na JLF UK – podľa výročnej správy JLF UK |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 2018 | cca 135 | cca 200 | cca 185 | 78 | 360 | 221 |
| 2017 | cca 140 | cca 200 | cca 195 | 61 | 363 | 214 |
| 2016 | cca 150 | cca 170 | cca 145 | 70 | 328 | 172 |
| 2015 | cca 140 | cca 140 | cca 90 | 55 | 326 | 155 |
| rok | Výsledky na SZU podľa analýzy Monitoru medicíny SLS 2019 | Výsledky na LF UK podľa Monitoru medicíny SLS 2019 | Výsledky na JLF UK podľa Monitoru medicíny SLS 2019 | Výsledky na SZU – podľa Výročnej správy SZU | Výsledky na LF UK – podľa Výročnej správy LF UK | Výsledky na JLF UK – podľa Výročnej správy JLF UK |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 2018 | 22 | 20 | 32 | 15 | 53 | 69 |
| 2017 | 24 | 20 | 34 | 12 | 55 | 74 |
| 2016 | 26 | 18 | 25 | 15 | 51 | 64 |
| 2015 | 23 | 14 | 16 | 12 | 51 | 62 |
Ak porovnáme posledné štyri roky, v rámci SZU 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov „vyprodukovalo“ ročne 12 až 15 indexovaných publikácií. V rámci LF UK v Bratislave 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov bolo autormi priemerne 51 až 55 indexovaných publikácií. V prípade JLF UK v Martine bolo 100 pedagogických a vedeckých zamestnancov autormi 62 až 74 vedeckých publikácií. Analýza výročných správ hovorí jasne, ak aj prepočítame počet relevantných publikačných výstupov na počet zamestnancov (keďže SZU má nižší počet zamestnancov než LF UK), tak z pohľadu vedeckovýskumnej aktivity prejavujúcej sa počtom kvalitných publikácií je LF UK každý rok 3- až 4-krát lepšia než SZU. Pokiaľ ide o Jesseniovu lekársku fakultu UK v Martine, tak počet publikácií približne 5- až 6-krát prevyšuje publikačný výstup SZU. Záver Po porovnaní si výsledkov publikovanej práce Palkovičovej Murínovej a kol. uverejnenej na stránkach Monitora medicíny SLS s podkladmi z Akademickej knižnice SZU vzniká dojem, že Akademická knižnica SZU umelo znižuje počet zaevidovaných publikácií. Toto by však nedávalo zmysel, keďže tým by Akademická knižnica SZU znižovala rating celej inštitúcie. Treba sa preto zamyslieť nad tým, že bez hlbšej analýzy problému (napríklad zobrať do úvahy vyšší počet „úväzkárov“ medzi autormi publikácií, vychádzať iba z verifikovaných údajov a pod.) nemožno prezentovať „scientometrické“ výsledky ako pravdivé. Preto si dovoľujeme označiť publikáciu uverejnenú v Monitore medicíny SLS, číslo 3-4/2019 za zavádzajúcu, ktorá sa aj napriek tomu, že vychádza z výstupov jednej publikačnej databázy, nezakladá na pravde. Pre úplnosť uvádzame naše podobne spracované výsledky (porovnávame len tri inštitúcie), ktorých podkladom však boli Výročné správy SZU, Výročné správy LF UK v Bratislave a Výročné správy JLF UK v Martine, v ktorých sa uvádza aj presný fyzický počet zamestnancov. Nemožno porovnávať celú Slovenskú zdravotnícku univerzitu s dvomi fakultami Univerzity Komenského v Bratislave. Ak porovnáme počet karentovaných publikácií publikovaných zamestnancami Lekárskej fakulty SZU s počtom karentovaných publikácií publikovaných zamestnancami Lekárskej fakulty UK v Bratislave a Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, dostávame sa k počtom 23 (LF SZU) oproti 187 (LF UK v Bratislave), resp. 123 (JLF UK v Martine) za rok 2018. Pre porovnanie ďalšie roky uvádzame v tabuľke 3. Aj tieto čísla by mali byť nápomocné pri hodnotení a výbere kvalitnej vysokej školy pre pregraduálne, postgraduálne a špecializačné štúdium. Záver nech si utvorí každý čitateľ sám.*
| rok | Počet karentovaných publikácií LF SZU | Počet karentovaných publikácií LF UK | Počet karentovaných publikácií JLF UK |
|---|---|---|---|
| 2018 | 23 | 187 | 123 |
| 2017 | 14 | 154 | 117 |
| 2016 | 22 | 158 | 92 |
| 2015 | 22 | 161 | 73 |
1. Palkovičová Murínová Ľ., Fábelová L., Richterová D., Tihányi J., Wimmerová S., Trnovec T.: Ako môže v univerzite scientometrická analýza usmerniť manažment lekárskej vedy. Monitor medicíny SLS, 2019, 3-4: 24-27.
2. Výročné správy o činnosti LF UK: www.fmed.uniba. sk/o-fakulte/vyrocne-a-hodnotiace-spravy
3. Výročné správy o činnosti JLF UK: www.jfmed.uniba.sk/fakulta/dokumenty/vyrocne-a-hodnotiace-spravy
4. Výročné správy o činnosti SZU: www.szu.sk/index.php?id=1051&menu
5. Výročné správy o činnosti Lekárskej fakulty SZU: www.szu.sk/index.php?id=64
6. Register zamestnancov vysokých škôl: www.portalvs.sk/regzam/
7. Pedagogické a vedecké útvary Lekárskej fakulty SZU: www.szu.sk/index.php?&menu=56&oid=#menutop Za Vedenie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
prof. MUDr. Juraj Šteňo, DrSc., dekan
prof. RNDr. Ivan Varga, PhD., prodekan
prof. MUDr. Boris Mravec, PhD., prodekan Za Vedenie Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine
prof. MUDr. Andrea Čalkovská, DrSc., dekanka
prof. MUDr. Dušan Dobrota, CSc., prodekan Článok bol prevzatý so súhlasom z Monitoru medicíny SLS 10, 2020, č. 1-2.
↧
Koronavírus: situáciu pozorne sledujeme
Zdroj: gisanddata.maps.arcgis.comRektor UK informuje akademickú obec univerzity, že situáciu týkajúcu sa šírenia ochorenia COVID-19 sledujeme, riadime sa a budeme sa riadiť odporúčaniami a rozhodnutiami príslušných orgánov a sme pripravení na vývoj promptne reagovať.
Opatrenia na zlepšenie prevencie a ochranu zdravia:
- umiestnenie dezinfekčných prostriedkov na báze alkoholu v spoločných priestoroch a v sociálnych zariadeniach vrátane umiestnenia pred učebňami,
- zvýšená miera dezinfekcie priestorov (kľučky na dverách, dotykové plochy a pod.) a ich vetranie,
- umiestnenie informačných letákov o spôsoboch zníženia rizika nákazy v priestoroch so zvýšeným pohybom osôb zverejnených na webovom sídle Úradu verejného zdravotníctva SR.
- necestujte do rizikových oblastí (najmä sever Talianska a Čína). Ak prichádzate na Slovensko z postihnutých oblastí, riaďte sa odporúčaniami Úradu verejného zdravotníctva SR,
- v prípade, že sa u vás prejavia príznaky ochorenia, alebo ste pricestovali zo zahraničia, alebo ste sa dostali do kontaktu s nakazenou osobou, postupujte podľa inštrukcií vydaných ÚVZ SR, t. j. telefonicky kontaktujte svojho lekára alebo príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva, zostaňte doma a riaďte sa pokynmi zodpovedných osôb,
- neorganizujte podujatia s vyššou účasťou osôb, najmä medzinárodného charakteru.
↧