![]()
Dr. Iryna Voronkina
Doktorka Voronkina pochádza z Charkova, vyštudovala medicínu na Charkovskej štátnej zdravotníckej univerzite a špecializovala sa na mikrobiológiu, pracovala ako lekárka – bakteriologička v nemocnici a neskôr diagnostickom laboratóriu. Po doktoráte pôsobila na Inštitúte mikrobiológie a imunológie I. I. Mečnikova Národnej akadémie lekárskych vied Ukrajiny, kde sa postupne vypracovala na vedúcu pozíciu v manažmente inštitútu. Z Charkova neodišla hneď v prvých dňoch po vypuknutí vojny. „Spočiatku sme boli všetci v šokovom stave. Neverili sme, že to bude trvať dlho, mysleli sme si, že sa to predsa musí skončiť,“ opisuje svoje pocity bezprostredne po začiatku invázie. Charkov leží blízko ruskej hranice a od začiatku vojny je terčom silných ruských útokov. Iryna Voronkina s rodinou v blízkosti ich paneláku nemala žiadny kryt, do metra bolo ďaleko, pri poplachu sa len presúvali z izieb do chodby, ďalej od okien. Agresori postupne začali ostreľovať najmä v noci. „Začali tak okolo druhej, akurát, keď sme konečne zaspali, a strieľali do rána. Bolo takmer nemožné sa vyspať.“
Bratislava ponúkla pomoc
Rozhodnutie odísť padlo v máji 2022, keď sa na verejnosť dostali informácie o tom, čo Rusi robili v Buči, ktorú mesiac okupovali. „Keď som počula, čo tam robili s deťmi, s dievčatami, bola som v šoku. Úplne som prestala rozmýšľať na sebou, nad svojou kariérou, jediné, na čo sme s manželom mysleli, bolo, ako zachrániť našu dcéru. Mala vtedy 15 rokov, za sebou dva roky online vyučovania počas covidu. Chceli sme, aby mala normálny život, mohla sa rozvíjať, chodiť do školy na tanec, ktorému sa venuje od detstva, a nie žiť v strachu.“ Iryna Voronkina preto začala hľadať možnosť, ako odísť. Viaceré európske univerzity a výskumné inštitúty ponúkali pomoc ukrajinským vedcom. Žiadosť poslala do rôznych krajín. Mala čo ponúknuť – skúsenosti s prácou v nemocnici i v laboratóriu, s vedeckými výskumom, písaním grantov, manažovaním tímu aj s vyučovaním študentov. Kladná odpoveď prišla z Prírodovedeckej fakulty UK. „Zavolala mi profesorka Helena Bujdáková, vedúca katedry mikrobiológie a virológie, že má pre mňa na rok miesto a môžem prísť aj s dcérou. V auguste 2022 sme teda prišli na Slovensko.“
Zapojenie do výučby aj výskumu
V Bratislave bola doktorka Voronkina predtým len raz, v r. 2019 na výlete z Prahy. „Mesto sa mi vtedy páčilo, boli tu podobné električky ako u nás, príjemná atmosféra. Pamätám sa, že som si vtedy pomyslela, že by to mohlo byť príjemné miesto na život.“ Počas prvých mesiacov jej veľmi pomohla podpora profesorky Bujdákovej a ďalších ľudí z fakulty. Ubytovali sa na Družbe, najskôr bývali v študentskej časti na Švédskych domkoch, tento rok sú v profesorskom dome. „Spätne si uvedomujem, že som tie prvé mesiace bola stále v akomsi šoku. Stávalo sa, že som vošla do obchodu a netušila som, čo tam mám robiť, všetko sa mi zlievalo do farebnej plochy. Asi až po pol roku mi mozog začal akoby normálne fungovať,“ opisuje svoje pocity. Po dvoch mesiacoch pôsobenia na Prírodovedeckej fakulte sa jej naskytla možnosť ísť na Lekársku fakultu UK, kde sa ako lekárka cítila viac „doma“. Od novembra r. 2022 je členkou tímu Mikrobiologického ústavu, ktorý vedie profesorka Adriána Liptáková. Na jej pôsobenie fakulta získala grant z Plánu obnovy zo schémy podpory pre excelentných výskumníkov ohrozených vojnovým konfliktom na Ukrajine.
Je tiež členkou výskumného tímu, ktorý vlani dostal grant APVV. Skúmajú účinnosť vakcín u pacientov s chronickými recidivujúcimi infekciami, najmodernejšími metódami zisťujú, ako na ne reaguje imunitný systém. Slovenčinu sa začala učiť hneď po príchode, 3 mesiace online na kurzoch, ktoré poskytovala lekárska fakulta, rok prezenčne v Centre ďalšieho vzdelávania UK. Dnes komunikuje úplne bez zaváhania. Najväčší jazykový posun podľa nej nastal, keď v minulom akademickom roku už začala učiť kurzy pre študentov. „Neviem, ako to prežili,“ smeje sa. „Podľa mňa to bola katastrofa, čo sa týka mojej slovenčiny. Veľmi som sa na všetky cvičenia a prednášky pripravovala, hľadala som si výrazy, prekladala príklady z klinickej praxe. Ale skúšku všetci urobili.“ Tento rok už učí tretí semester a cíti sa oveľa istejšie.
Nostrifikácia diplomu
Veľkým míľnikom pre Irynu Voronkinovú bolo uznanie jej lekárskeho diplomu a doktorandského štúdia, čo si vyžadovalo množstvo času, úsilia a vybavovačiek. Musela doložiť množstvo dokumentov z domovskej univerzity – na niektoré čakala aj rok – a absolvovať štátnice na lekárskej fakulte. „Nebola som pripravená na to, že to bude také zložité. Predsa len, študovala som pred 20 rokmi, odvtedy som sa špecializovala na klinickú mikrobiológiu, a zrazu som musela znova robiť skúšky z gynekológie alebo chirurgie, a to v slovenčine.“ Skúšky urobila na prvýkrát, aj vďaka podpore kolegov na prírodovedeckej aj lekárskej fakulte. Navzájom si tiež pomáhali s ďalšími lekármi a lekárkami z Ukrajiny, ktorí boli v podobnej situácii. Ďalšia méta, ktorú má pred sebou, je zvládnuť špecializačné štúdium v mikrobiológii a získať špecializáciu. Usilovne sa tiež učí angličtinu, fakulta by ju potrebovala aj na vyučovanie na anglickom programe.
Rovnaké, ale predsa iné
Na systém práce na univerzite si zvykla veľmi rýchlo, v Bratislave našla rovnaké prístupy v medicíne či laboratórne postupy. V porovnaní s Ukrajinou ale podľa nej na Slovensku oveľa lepšie funguje veda. „Každý rok máme možnosť zapájať sa do rôznych výziev a získať granty, z ktorých si môžeme zakúpiť moderné vybavenie na výskum, publikovať články v renomovaných vedeckých časopisoch a zúčastňovať sa zaujímavých vedeckých konferencií. Tieto príležitosti motivujú, prinášajú inšpiráciu a finančnú podporu pokračovať vo vedeckej práci. Na Ukrajine, žiaľ, v posledných rokoch vedci dostávajú len základný plat, a aj ten je nízky. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo mladí kolegovia odchádzajú z vedy a prečo ukrajinská veda stráca konkurencieschopnosť vo svete. Pritom viem, že moji kolegovia majú skvelé nápady, ktoré však nedokážu realizovať len preto, že na to nemajú prostriedky.“ Je vďačná za to, že môže pôsobiť vo svojej profesionálnej oblasti, a využívať tak svoj potenciál. „Vedela by som samozrejme pracovať aj manuálne. Ale myslím si, že som viac užitočná tým, že pracujem vo svojom odbore. Môžem urobiť viac dobra.“
Mysľou denne doma
V každodennom živote Iryna Voronkina zápasí s problémami, ktoré riešia všetci zahraniční pracovníci a študenti – termíny na cudzineckej polícii, vybavovanie dokumentov pre seba i pre dcéru. Radosť má z toho, že si jej dcéra Liza na Slovensku veľmi dobre zvykla. Chodí na gymnázium, je členkou tanečného klubu, má nové kamarátky. Na domov myslí neustále, každé ráno na mobile zisťuje, kde na Ukrajine bol útok, čo sa deje v Charkove. „Neviem začať deň bez toho, aby som sa neuistila, či sú doma v poriadku. Už tri roky. Je to psychicky náročné, ale nemám na výber.“
Manžel musel zostať doma. Vycestovať nesmie, stará sa o svoju matku, ktorej už v máji 2022 zničili dom na vidieku. Už tri roky sa dcérou a manželkou vída len cez obrazovku. „Bojím sa odísť sama bez dcéry, a zároveň sa bojím tam s ňou cestovať. Je to nebezpečné. Tento rok pred Veľkou nocou Rusi zbombardovali detské centrum, bývalý dom pionierov, do ktorého moja dcéra chodila na tanečné tréningy.“ V Charkove zostali aj jej rodičia. Verí, že ak všetko vyjde, aspoň oni ich na Vianoce prídu do Bratislavy navštíviť.
| MUDr. Iryna Voronkina, PhD., je klinická mikrobiologička. Vyštudovala medicínu na Charkovskej štátnej zdravotníckej univerzite, pracovala v Inštitúte mikrobiológie a imunológie I. I. Mečnikova Národnej akadémie lekárskych vied Ukrajiny. Na Slovensko prišla v r. 2022, pôsobila na Prírodovedeckej fakulte UK, od novembra 2022 pracuje v Mikrobiologickom ústave Lekárskej fakulty UK a UNB v Bratislave. Vyučuje predmet mikrobiológia pre poslucháčov 2. a 3. ročníka všeobecného lekárstva. Výskumne sa zameriava na overenie a rozšírenie terapeutického potenciálu individuálne pripravovaných autovakcín u nosičov multirezistentných bakteriálnych kmeňov (MDR) a u pacientov s chronickými recidivujúcimi infekciami (CRI), a to prostredníctvom sledovania špecifických bakteriálnych a imunitných markerov. |
|---|
|
Takýchto ľudí potrebujeme ako soľ
Ako vnímajú príchod a pôsobenie Iryny Voronkinovej dve ženy, ktoré stoja za jej úspešným adaptovaním sa u nás?
„Doktorka Iryna Voronkina je príkladom človeka, ktorého chce mať každý šéf vo svojom kolektíve. Bola schopná sa hneď adaptovať do nášho pracovného kolektívu. Je riešiteľkou grantov KEGA, VEGA a APVV, zapojila sa do pedagogického procesu, je zaradená do špecializačného štúdia. Je mimoriadne pozitívne naladená, nič nie je pre ňu prekážkou, ale všetko je výzvou. Bolo to vidieť počas toho, ako musela bojovať o uznanie diplomu, ako čelí problémom s byrokraciou. Naše pracovisko už predtým prijalo ľudí, ktorých z vlasti vyhnala vojna, mali sme kolegu z Afganistanu a máme kolegu zo Srbska, sú pre nás prínosom a obohatením. Takýchto ľudí potrebujeme ako soľ. Jediné, čo mi je veľmi ľúto, že nemôže byť so svojou rodinou. Našinec si pri jej príbehu uvedomí, ako často riešime malichernosti a ako málo si vážime, to, čo máme.“
Prof. Adriana Liptáková, prednostka Ústavu mikrobiológie Lekárskej fakulty UK
„Na našej fakulte sme mali veľký európsky projekt CEMBO zo schémy TWINING. Keď vypukla vojna, prostredníctvom európskeho portálu sme oznámili, že vieme z tohto projektu pomôcť výskumníkom v núdzi. Doktorka Voronkina zareagovala prvá, pozvali sme ju teda do Bratislavy. Doslova v ten istý týždeň sa nám však ohlásila ďalšia výskumníčka z Ukrajiny Larysa Bugyna, doktorka prírodných vied, ktorá sa tiež svojou expertízou výborne hodila do nášho tímu. Skontaktovala som sa teda s profesorkou Liptákovou z lekárskej fakulty, vedela som, že majú nedostatok ľudí, s tým, že mám u nás lekárku – mikrobiologičku. Napísali sme projekt pre Plán obnovy do schémy na podporu výskumníkov ohrozeným konfliktom na Ukrajine, ktorý sa podarilo získať. Iryna sa tak presunula na lekársku fakultu a u nás sa výborne uchytila Larysa. Vďaka jednej výzve sa tak podarilo dvom našim pracoviskám získať kvalifikovaných šikovných pracovníkov a pomôcť dvom ženám – matkám v ohrození. Prítomnosť zahraničných ľudí na našich pracoviskám vnímam ako prínos. Naši ľudia sa naučia viac tolerovať iné zvyky, kultúru, je to veľmi obohacujúce.“
Prof. Helena Bujdáková, vedúca Katedry mikrobiológie a virológie Prírodovedeckej fakulty UK
Barbora Tancerová
Dr. Iryna Voronkina
Doktorka Voronkina pochádza z Charkova, vyštudovala medicínu na Charkovskej štátnej zdravotníckej univerzite a špecializovala sa na mikrobiológiu, pracovala ako lekárka – bakteriologička v nemocnici a neskôr diagnostickom laboratóriu. Po doktoráte pôsobila na Inštitúte mikrobiológie a imunológie I. I. Mečnikova Národnej akadémie lekárskych vied Ukrajiny, kde sa postupne vypracovala na vedúcu pozíciu v manažmente inštitútu. Z Charkova neodišla hneď v prvých dňoch po vypuknutí vojny. „Spočiatku sme boli všetci v šokovom stave. Neverili sme, že to bude trvať dlho, mysleli sme si, že sa to predsa musí skončiť,“ opisuje svoje pocity bezprostredne po začiatku invázie. Charkov leží blízko ruskej hranice a od začiatku vojny je terčom silných ruských útokov. Iryna Voronkina s rodinou v blízkosti ich paneláku nemala žiadny kryt, do metra bolo ďaleko, pri poplachu sa len presúvali z izieb do chodby, ďalej od okien. Agresori postupne začali ostreľovať najmä v noci. „Začali tak okolo druhej, akurát, keď sme konečne zaspali, a strieľali do rána. Bolo takmer nemožné sa vyspať.“
Bratislava ponúkla pomoc
Rozhodnutie odísť padlo v máji 2022, keď sa na verejnosť dostali informácie o tom, čo Rusi robili v Buči, ktorú mesiac okupovali. „Keď som počula, čo tam robili s deťmi, s dievčatami, bola som v šoku. Úplne som prestala rozmýšľať na sebou, nad svojou kariérou, jediné, na čo sme s manželom mysleli, bolo, ako zachrániť našu dcéru. Mala vtedy 15 rokov, za sebou dva roky online vyučovania počas covidu. Chceli sme, aby mala normálny život, mohla sa rozvíjať, chodiť do školy na tanec, ktorému sa venuje od detstva, a nie žiť v strachu.“ Iryna Voronkina preto začala hľadať možnosť, ako odísť. Viaceré európske univerzity a výskumné inštitúty ponúkali pomoc ukrajinským vedcom. Žiadosť poslala do rôznych krajín. Mala čo ponúknuť – skúsenosti s prácou v nemocnici i v laboratóriu, s vedeckými výskumom, písaním grantov, manažovaním tímu aj s vyučovaním študentov. Kladná odpoveď prišla z Prírodovedeckej fakulty UK. „Zavolala mi profesorka Helena Bujdáková, vedúca katedry mikrobiológie a virológie, že má pre mňa na rok miesto a môžem prísť aj s dcérou. V auguste 2022 sme teda prišli na Slovensko.“
Zapojenie do výučby aj výskumu
V Bratislave bola doktorka Voronkina predtým len raz, v r. 2019 na výlete z Prahy. „Mesto sa mi vtedy páčilo, boli tu podobné električky ako u nás, príjemná atmosféra. Pamätám sa, že som si vtedy pomyslela, že by to mohlo byť príjemné miesto na život.“ Počas prvých mesiacov jej veľmi pomohla podpora profesorky Bujdákovej a ďalších ľudí z fakulty. Ubytovali sa na Družbe, najskôr bývali v študentskej časti na Švédskych domkoch, tento rok sú v profesorskom dome. „Spätne si uvedomujem, že som tie prvé mesiace bola stále v akomsi šoku. Stávalo sa, že som vošla do obchodu a netušila som, čo tam mám robiť, všetko sa mi zlievalo do farebnej plochy. Asi až po pol roku mi mozog začal akoby normálne fungovať,“ opisuje svoje pocity. Po dvoch mesiacoch pôsobenia na Prírodovedeckej fakulte sa jej naskytla možnosť ísť na Lekársku fakultu UK, kde sa ako lekárka cítila viac „doma“. Od novembra r. 2022 je členkou tímu Mikrobiologického ústavu, ktorý vedie profesorka Adriána Liptáková. Na jej pôsobenie fakulta získala grant z Plánu obnovy zo schémy podpory pre excelentných výskumníkov ohrozených vojnovým konfliktom na Ukrajine.
Je tiež členkou výskumného tímu, ktorý vlani dostal grant APVV. Skúmajú účinnosť vakcín u pacientov s chronickými recidivujúcimi infekciami, najmodernejšími metódami zisťujú, ako na ne reaguje imunitný systém. Slovenčinu sa začala učiť hneď po príchode, 3 mesiace online na kurzoch, ktoré poskytovala lekárska fakulta, rok prezenčne v Centre ďalšieho vzdelávania UK. Dnes komunikuje úplne bez zaváhania. Najväčší jazykový posun podľa nej nastal, keď v minulom akademickom roku už začala učiť kurzy pre študentov. „Neviem, ako to prežili,“ smeje sa. „Podľa mňa to bola katastrofa, čo sa týka mojej slovenčiny. Veľmi som sa na všetky cvičenia a prednášky pripravovala, hľadala som si výrazy, prekladala príklady z klinickej praxe. Ale skúšku všetci urobili.“ Tento rok už učí tretí semester a cíti sa oveľa istejšie.
Nostrifikácia diplomu
Veľkým míľnikom pre Irynu Voronkinovú bolo uznanie jej lekárskeho diplomu a doktorandského štúdia, čo si vyžadovalo množstvo času, úsilia a vybavovačiek. Musela doložiť množstvo dokumentov z domovskej univerzity – na niektoré čakala aj rok – a absolvovať štátnice na lekárskej fakulte. „Nebola som pripravená na to, že to bude také zložité. Predsa len, študovala som pred 20 rokmi, odvtedy som sa špecializovala na klinickú mikrobiológiu, a zrazu som musela znova robiť skúšky z gynekológie alebo chirurgie, a to v slovenčine.“ Skúšky urobila na prvýkrát, aj vďaka podpore kolegov na prírodovedeckej aj lekárskej fakulte. Navzájom si tiež pomáhali s ďalšími lekármi a lekárkami z Ukrajiny, ktorí boli v podobnej situácii. Ďalšia méta, ktorú má pred sebou, je zvládnuť špecializačné štúdium v mikrobiológii a získať špecializáciu. Usilovne sa tiež učí angličtinu, fakulta by ju potrebovala aj na vyučovanie na anglickom programe.
Rovnaké, ale predsa iné
Na systém práce na univerzite si zvykla veľmi rýchlo, v Bratislave našla rovnaké prístupy v medicíne či laboratórne postupy. V porovnaní s Ukrajinou ale podľa nej na Slovensku oveľa lepšie funguje veda. „Každý rok máme možnosť zapájať sa do rôznych výziev a získať granty, z ktorých si môžeme zakúpiť moderné vybavenie na výskum, publikovať články v renomovaných vedeckých časopisoch a zúčastňovať sa zaujímavých vedeckých konferencií. Tieto príležitosti motivujú, prinášajú inšpiráciu a finančnú podporu pokračovať vo vedeckej práci. Na Ukrajine, žiaľ, v posledných rokoch vedci dostávajú len základný plat, a aj ten je nízky. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo mladí kolegovia odchádzajú z vedy a prečo ukrajinská veda stráca konkurencieschopnosť vo svete. Pritom viem, že moji kolegovia majú skvelé nápady, ktoré však nedokážu realizovať len preto, že na to nemajú prostriedky.“ Je vďačná za to, že môže pôsobiť vo svojej profesionálnej oblasti, a využívať tak svoj potenciál. „Vedela by som samozrejme pracovať aj manuálne. Ale myslím si, že som viac užitočná tým, že pracujem vo svojom odbore. Môžem urobiť viac dobra.“
Mysľou denne doma
V každodennom živote Iryna Voronkina zápasí s problémami, ktoré riešia všetci zahraniční pracovníci a študenti – termíny na cudzineckej polícii, vybavovanie dokumentov pre seba i pre dcéru. Radosť má z toho, že si jej dcéra Liza na Slovensku veľmi dobre zvykla. Chodí na gymnázium, je členkou tanečného klubu, má nové kamarátky. Na domov myslí neustále, každé ráno na mobile zisťuje, kde na Ukrajine bol útok, čo sa deje v Charkove. „Neviem začať deň bez toho, aby som sa neuistila, či sú doma v poriadku. Už tri roky. Je to psychicky náročné, ale nemám na výber.“
Manžel musel zostať doma. Vycestovať nesmie, stará sa o svoju matku, ktorej už v máji 2022 zničili dom na vidieku. Už tri roky sa dcérou a manželkou vída len cez obrazovku. „Bojím sa odísť sama bez dcéry, a zároveň sa bojím tam s ňou cestovať. Je to nebezpečné. Tento rok pred Veľkou nocou Rusi zbombardovali detské centrum, bývalý dom pionierov, do ktorého moja dcéra chodila na tanečné tréningy.“ V Charkove zostali aj jej rodičia. Verí, že ak všetko vyjde, aspoň oni ich na Vianoce prídu do Bratislavy navštíviť.