![]()
Čím vás prilákal marketing?
Pôvodne som sa chcel stať organizátorom podujatí, ale na Slovensku sa na to nešpecializuje žiadna škola. Na KAMAKO som išiel preto, lebo marketingová komunikácia je k tomu najbližšia – čo sa tam naučím, môžem využiť na propagovanie vlastných akcií. Ale popri štúdiu som si uvedomil, že chcem písať a že ma reklama baví. Baví ma sledovať ju a inšpirovať sa tvorbou iných marketérov, prichádzať s vlastnými nápadmi. Tak som sa tomu začal venovať.
Kedy ste zistili, že máte talent na dizajn?
Paradoxne, nie som dizajnér, ale copywriter – teda píšem. Keď som začal pracovať v agentúre, súťaž Young Lions Slovakia už bola v plnom prúde, tak ma prihlásili do jednej z kategórií, ktoré ešte ostali, teda dizajn. Nepoznal som sa ani s tímovým kolegom Petrom Ščasnovičom. Ten je stredoškolák a akurát u nás bol na dvojtýždňovej praxi. Veľmi sa nám do toho nechcelo ísť, ale v práci na firemnom večeri nás kolegovia presvedčili – bolo to v piatok a v pondelok sme už súťažili.
A nakoniec ste porazili skúsených dizajnérov.
Jeden z vyučujúcich mi povedal: „Vlasťo, porazil si starých marketingových psov.“ Hoci je veková hranica nastavená na tridsať rokov, niektorí už majú osem rokov praxe, takže to nie sú juniori.
Vedeli ste vôbec, čo vás tam čaká?
O podujatí som už počul, hovorí sa o ňom aj v škole. Poznal som systém – ráno o deviatej príde zadanie a je 24 hodín na vypracovanie a odovzdanie projektu. Nevedel som, ako zadania vyzerajú. Cez víkend pred súťažou som si pozeral práce, ktoré vyhrali v minulých rokoch, aby som zistil, aké boli ich prezentácie.
Vaším zadaním bolo spraviť nový dizajn pre digitálnu kartu 365.bank. Aká bola vaša prvá reakcia?
Zľakol som sa. Mali sme totiž poukázať na fakt, že je ekologickejšia ako plastová. Dôležitý je príbeh, zdôvodniť svoje rozhodnutie, pretože práve to predáva: „Chcem mať digitálnu kartu, lebo...“ Východisková pozícia bola náročná. Ja ako copywriter a chalan, ktorý síce študuje dizajn, ale stále len na strednej a bez väčšej praxe. Nakoniec to bola dobrá kombinácia. Rozhodli sme sa vymyslieť čo najjednoduchšiu vec, a tak sme iba rozpixelovali pôvodnú kartu, čím sa zmenšila veľkosť súboru. Pri každom načítaní karty totiž musí mobil komunikovať so serverom. Čím je menšia, tým je komunikácia rýchlejšia, vďaka čomu sa spotrebuje menej energie. To šetrí planétu.
Pôvodná karta mala 53 kilobajtov, vaša 35. Je to veľký rozdiel?
Nemali sme čas nájsť nejakého odborníka, ktorý by nám dodal konkrétne čísla. Spýtali sme sa na to aspoň umelej inteligencie. Keby sme tieto dva súbory odoslali v samostatných e-mailoch, rozdiel ušetrenej energie pri milión odoslaniach nabije jeden mobil. Ak by mala banka 60 tisíc klientov a každý z nich by aspoň raz za deň použil kartu, tak by sa jeden mobil nabil približne za 15 dní.
Čo to znamená pre planétu?
O ekológii zatiaľ hovoríme len v offline svete: plastové karty, slamky... Ale digitálne a komunikačné technológie produkujú 2,7 percenta všetkých emisií. Každá jedna odoslaná správa vytvára uhlíkovú stopu. Zaťažuje to servery, ktoré spotrebovávajú energiu a musia sa chladiť, na čo zase potrebujú vodu a tak ďalej. Priemerné dátové centrum s rozlohou tisíc metrov štvorcových má takú istú ročnú spotrebu energie ako priemerné francúzske mesto s 10 tisíc obyvateľmi. Našou kartou cielime na to, aby bola záťaž na servery menšia.
Tímy na druhom a treťom mieste sa snažili prilákať k šetreniu klientov banky. Týmto smerom ste sa nepozerali?
Premýšľali sme o tom, ale ide to proti našej myšlienke. V jednom prípade karta mizla, v druhom sa farebne menila podľa toho, či klient nakupoval udržateľne. Tým sa spotrebuje viac energie, čo je presne opačný princíp ako u nás. Okrem toho, podľa jedného z porotcov pri výsledku zavážilo, že iba naša by sa dala ľahko použiť v komunikácii s klientmi banky. Či na internete, alebo v televízii. Stále by bolo jasné, o čo ide. Karta, ktorá sa mení, je zložitejšia na zobrazenie.
Rozpixelovanie vám zrejme ušetrilo čas. Napriek tomu, mali ste nejaké problémy?
Nie. Začalo sa to ráno o deviatej, ja som bol v škole a kolega prišiel za mnou. Tam sme prišli k tomuto nápadu, potom sme si rozdelili úlohy. Večer sme to dali dokopy v práci. Okolo polnoci sme mali hotovo. Za ten čas sme nemali žiadny spor. On vymyslel tie pixely, ale chcel robiť úplne nový dizajn, ja som rozhodol o zachovaní korporátnych prvkov. Potom už len stačilo ozrejmiť, prečo sme to spravili takto.
Prihláška do súťaže nebola lacná, stála 246 eur. Prečo sú na ne agentúry ochotné míňať peniaze?
Ich zamestnanci tam naberú skúsenosti. Navyše, ak vyhrajú, môžu sa tým pochváliť na sociálnych sieťach, čo vyzerá dobre pred klientom. Okrem toho rady súťažia aj medzi sebou, je tam zdravá konkurencia.
Podporila Vás nejako aj katedra?
Vyučujúci boli veľmi tolerantní. V deň súťaže som mal prednášky, ktoré som nechcel vynechať, lebo tam chodím rád. Nemali však problém, keď som potreboval odísť skôr. Neskôr ma veľmi potešilo, keď mi po víťazstve všetci zagratulovali. Celá katedra to veľmi prežívala.
Výhrou je postup na medzinárodné kolo do Cannes na celosvetovo najväčší festival kreativity. Môžeme to prirovnať k Oscarom pre filmárov alebo majstrovstvám sveta pre futbalistov?
Dokonca sa to dá prirovnať aj k filmovému festivalu v Cannes, ktorý je o týždeň skôr. Je to veľmi prestížne podujatie, vstupné pre jednu osobu je 4 000 eur. Idem tam ako reprezentant Slovenska, ak by som sa nejako umiestnil, už nejde o mňa, ale o krajinu. Vyhrať tam je pri tom pretlaku talentov, väčšinou kreatívnych riaditeľov, takmer nemožné. Zatiaľ tam vyhral iba jeden Slovák, môj kreatívny riaditeľ, ktorý bol tento rok druhý, ale v inej kategórii.
Aké sú tam podmienky? Budete súťažiť s rovnakým projektom?
Tá istá kategória, ale nové zadanie, na ktoré budeme mať opäť 24 hodín. Zvyšné tri dni mám voľno, aby som si mohol vypočuť expertov, „najväčšie hlavy“, napríklad Johna Hegartyho. Jeho prednášku určite nevynechám. Bude tam aj priestor na zábavu – stále je nejaká párty.
Aký je váš cieľ?
Človek tam môže ísť raz aj päťkrát, ale v tejto chvíli nemôžem vedieť, či sa ešte do Cannes dostanem. Mojím cieľom je užiť si to, lebo pri tých cenách tam mimo súťaže v živote nepôjdem. Pri takejto akcii tam, samozrejme, všetko zdražie.
Povedali ste, že ste copywriter. Nedal vám úspech v dizajne chrobáka do hlavy?
Stále chcem robiť texty, to ma baví. Zamyslel som sa však nad tým, že by som sa mal naučiť základy práce v dizajnérskych programoch, aby som sa v tom vedel orientovať. Nemusím byť vynikajúci grafik, ale vedieť aspoň niečo mi určite v marketingu pomôže, lebo nie všade je grafik k dispozícii. Vo veľkej agentúre áno, ale neskôr môžem byť aj inde.
Takže budúci rok už asi pôjdete na Young Lions v inej kategórii (okrem dizajnu sú kategórie: médiá, print, PR, digital a film).
Chcel by som si postupne skúsiť všetky. Do tridsiatky mám na to ešte čas. Každá jedna mi dá nejakú skúsenosť, treba pracovať pod tlakom a práve vďaka tomu zistím, či som vôbec schopný spraviť to za krátky čas.
A nakoniec budete mať hotovo o deväť hodín skôr.
To je optimálne. Boli však prípady, keď na tom niektorí pracovali ešte o šiestej ráno a nestíhali. Alebo išli spať úplne rozhádaní. My sme mali pokoj, nepočítali sme s ničím – ani so shortlistom, ani s víťazstvom. Na začiatku sme museli pomenovať svoj tím, volali sme sa: „Keď už, tak už.“ Keď už ste nás presvedčili, tak už sme tu, uvidíme, ako sa to skončí.
Ako zvládate spájať štúdium a prácu v reklamnej agentúre?
Úplne v pohode. Katedra nás podporuje, nerozvrhuje predmety do celého týždňa s obrovskými oknami, ale nahusťuje to.
Na sociálnej sieti o sebe píšete, že ste šialene lenivý ambiciózny workoholik. Ako to ide dohromady?
Som šialene lenivý – kaviarenský povaľač, ktorý miluje vysedávať, baviť sa, rozprávať sa s ľuďmi. Som ambiciózny workoholik – chcem niečo dosiahnuť, a keď v niečom vidím zmysel, tak do toho idem naplno. Keď nie, som šialene lenivý. Máte lenivé dni v práci? Mám, ale kolegovia ma naučili dobrý trik: „Keď ti príde zadanie – nudné a dlhé –, na ktorom sa ti nechce robiť, tak si ho sprav zaujímavým.“ Napríklad, spravím to čo najrýchlejšie. Alebo mám vymyslieť nadpis a snažím sa, aby bol čo najkratší. Vymýšľam si hry, aby som dokončil nudné zadania a mohol prejsť na tie zábavné.
A čo hovorí na úspech študenta vedúci katedry marketingovej komunikácie Milan Banyár?
Cannes Lions patrí celosvetovo k najprestížnejším súťažiam v oblasti marketingovej komunikácie a reklamy (spolu so súťažami ako Effie Awards a Golden Drum). Jedinečnosťou Cannes Lions v porovnaní s inými súťažami je, že okrem kampaní môžu súťažiť aj jednotlivci. Dostať sa tam je veľký úspech, v našej brandži je to niečo, ako získať nomináciu na Oscara v oblasti reklamy. Vyhrať priamo v Cannes na medzinárodnej úrovni je, ako dostať Oscara za reklamu.
Národného kola súťaže Young Lions sa zúčastňujú najväčšie talenty do 30 rokov, ktoré nominujú reklamné agentúry. Keďže brandža je plná ľudí do 30 rokov, súťaže sa zúčastňujú aj mnohí kreatívni riaditelia a skúsení kreatívci. Víťaz národného kola postupuje priamo do Cannes. Súťažiť v 6 kategóriách môžu len zamestnanci reklamných agentúr. Ale vďaka tomu, že mnohí naši KAMAKO študenti popri štúdiu stíhajú stáže a čiastočné úväzky, niekedy im agentúry zaplatia prihlášku, ktorá je drahá a uvoľnia ich z práce na túto súťaž, aby nabrali skúsenosti. To bol prípad aj Vlastimila Meska. Podľa porotcov to bola tento rok silná kategória, napriek tomu náš Vlasto nechal za sebou dizajnérov a art directorov s oveľa väčšími skúsenosťami. Nepamätám sa, že by národné kolo Young Lions vyhral nejaký náš študent v takom mladom veku. V tomto je Vlastov úspech jedinečný a výnimočný.
Radosť nám v tomto ročníku urobili aj naše čerstvé absolventky bakalárskeho štúdia Thalia Earl a Lea Hagnagyová, ktoré vyhrali kategóriu film. Taktiež idú do Cannes reprezentovať Slovensko.
Okrem medzinárodných ocenení získavajú naši študenti a absolventi ceny aj na domácej úrovni, či už sú to súťaže, ako Zlatý klinec, Effie, Digital Pie a pod. KAMAKO je liaheň na talenty a my sme na našich študentov a absolventov právom hrdí!
Boris Burdíček
Čím vás prilákal marketing?
Pôvodne som sa chcel stať organizátorom podujatí, ale na Slovensku sa na to nešpecializuje žiadna škola. Na KAMAKO som išiel preto, lebo marketingová komunikácia je k tomu najbližšia – čo sa tam naučím, môžem využiť na propagovanie vlastných akcií. Ale popri štúdiu som si uvedomil, že chcem písať a že ma reklama baví. Baví ma sledovať ju a inšpirovať sa tvorbou iných marketérov, prichádzať s vlastnými nápadmi. Tak som sa tomu začal venovať.
Kedy ste zistili, že máte talent na dizajn?
Paradoxne, nie som dizajnér, ale copywriter – teda píšem. Keď som začal pracovať v agentúre, súťaž Young Lions Slovakia už bola v plnom prúde, tak ma prihlásili do jednej z kategórií, ktoré ešte ostali, teda dizajn. Nepoznal som sa ani s tímovým kolegom Petrom Ščasnovičom. Ten je stredoškolák a akurát u nás bol na dvojtýždňovej praxi. Veľmi sa nám do toho nechcelo ísť, ale v práci na firemnom večeri nás kolegovia presvedčili – bolo to v piatok a v pondelok sme už súťažili.
A nakoniec ste porazili skúsených dizajnérov.
Jeden z vyučujúcich mi povedal: „Vlasťo, porazil si starých marketingových psov.“ Hoci je veková hranica nastavená na tridsať rokov, niektorí už majú osem rokov praxe, takže to nie sú juniori.
Vedeli ste vôbec, čo vás tam čaká?
O podujatí som už počul, hovorí sa o ňom aj v škole. Poznal som systém – ráno o deviatej príde zadanie a je 24 hodín na vypracovanie a odovzdanie projektu. Nevedel som, ako zadania vyzerajú. Cez víkend pred súťažou som si pozeral práce, ktoré vyhrali v minulých rokoch, aby som zistil, aké boli ich prezentácie.
Vaším zadaním bolo spraviť nový dizajn pre digitálnu kartu 365.bank. Aká bola vaša prvá reakcia?
Zľakol som sa. Mali sme totiž poukázať na fakt, že je ekologickejšia ako plastová. Dôležitý je príbeh, zdôvodniť svoje rozhodnutie, pretože práve to predáva: „Chcem mať digitálnu kartu, lebo...“ Východisková pozícia bola náročná. Ja ako copywriter a chalan, ktorý síce študuje dizajn, ale stále len na strednej a bez väčšej praxe. Nakoniec to bola dobrá kombinácia. Rozhodli sme sa vymyslieť čo najjednoduchšiu vec, a tak sme iba rozpixelovali pôvodnú kartu, čím sa zmenšila veľkosť súboru. Pri každom načítaní karty totiž musí mobil komunikovať so serverom. Čím je menšia, tým je komunikácia rýchlejšia, vďaka čomu sa spotrebuje menej energie. To šetrí planétu.
Pôvodná karta mala 53 kilobajtov, vaša 35. Je to veľký rozdiel?
Nemali sme čas nájsť nejakého odborníka, ktorý by nám dodal konkrétne čísla. Spýtali sme sa na to aspoň umelej inteligencie. Keby sme tieto dva súbory odoslali v samostatných e-mailoch, rozdiel ušetrenej energie pri milión odoslaniach nabije jeden mobil. Ak by mala banka 60 tisíc klientov a každý z nich by aspoň raz za deň použil kartu, tak by sa jeden mobil nabil približne za 15 dní.
Čo to znamená pre planétu?
O ekológii zatiaľ hovoríme len v offline svete: plastové karty, slamky... Ale digitálne a komunikačné technológie produkujú 2,7 percenta všetkých emisií. Každá jedna odoslaná správa vytvára uhlíkovú stopu. Zaťažuje to servery, ktoré spotrebovávajú energiu a musia sa chladiť, na čo zase potrebujú vodu a tak ďalej. Priemerné dátové centrum s rozlohou tisíc metrov štvorcových má takú istú ročnú spotrebu energie ako priemerné francúzske mesto s 10 tisíc obyvateľmi. Našou kartou cielime na to, aby bola záťaž na servery menšia.
Tímy na druhom a treťom mieste sa snažili prilákať k šetreniu klientov banky. Týmto smerom ste sa nepozerali?
Premýšľali sme o tom, ale ide to proti našej myšlienke. V jednom prípade karta mizla, v druhom sa farebne menila podľa toho, či klient nakupoval udržateľne. Tým sa spotrebuje viac energie, čo je presne opačný princíp ako u nás. Okrem toho, podľa jedného z porotcov pri výsledku zavážilo, že iba naša by sa dala ľahko použiť v komunikácii s klientmi banky. Či na internete, alebo v televízii. Stále by bolo jasné, o čo ide. Karta, ktorá sa mení, je zložitejšia na zobrazenie.
Rozpixelovanie vám zrejme ušetrilo čas. Napriek tomu, mali ste nejaké problémy?
Nie. Začalo sa to ráno o deviatej, ja som bol v škole a kolega prišiel za mnou. Tam sme prišli k tomuto nápadu, potom sme si rozdelili úlohy. Večer sme to dali dokopy v práci. Okolo polnoci sme mali hotovo. Za ten čas sme nemali žiadny spor. On vymyslel tie pixely, ale chcel robiť úplne nový dizajn, ja som rozhodol o zachovaní korporátnych prvkov. Potom už len stačilo ozrejmiť, prečo sme to spravili takto.
Prihláška do súťaže nebola lacná, stála 246 eur. Prečo sú na ne agentúry ochotné míňať peniaze?
Ich zamestnanci tam naberú skúsenosti. Navyše, ak vyhrajú, môžu sa tým pochváliť na sociálnych sieťach, čo vyzerá dobre pred klientom. Okrem toho rady súťažia aj medzi sebou, je tam zdravá konkurencia.
Podporila Vás nejako aj katedra?
Vyučujúci boli veľmi tolerantní. V deň súťaže som mal prednášky, ktoré som nechcel vynechať, lebo tam chodím rád. Nemali však problém, keď som potreboval odísť skôr. Neskôr ma veľmi potešilo, keď mi po víťazstve všetci zagratulovali. Celá katedra to veľmi prežívala.
Výhrou je postup na medzinárodné kolo do Cannes na celosvetovo najväčší festival kreativity. Môžeme to prirovnať k Oscarom pre filmárov alebo majstrovstvám sveta pre futbalistov?
Dokonca sa to dá prirovnať aj k filmovému festivalu v Cannes, ktorý je o týždeň skôr. Je to veľmi prestížne podujatie, vstupné pre jednu osobu je 4 000 eur. Idem tam ako reprezentant Slovenska, ak by som sa nejako umiestnil, už nejde o mňa, ale o krajinu. Vyhrať tam je pri tom pretlaku talentov, väčšinou kreatívnych riaditeľov, takmer nemožné. Zatiaľ tam vyhral iba jeden Slovák, môj kreatívny riaditeľ, ktorý bol tento rok druhý, ale v inej kategórii.
Aké sú tam podmienky? Budete súťažiť s rovnakým projektom?
Tá istá kategória, ale nové zadanie, na ktoré budeme mať opäť 24 hodín. Zvyšné tri dni mám voľno, aby som si mohol vypočuť expertov, „najväčšie hlavy“, napríklad Johna Hegartyho. Jeho prednášku určite nevynechám. Bude tam aj priestor na zábavu – stále je nejaká párty.
Aký je váš cieľ?
Človek tam môže ísť raz aj päťkrát, ale v tejto chvíli nemôžem vedieť, či sa ešte do Cannes dostanem. Mojím cieľom je užiť si to, lebo pri tých cenách tam mimo súťaže v živote nepôjdem. Pri takejto akcii tam, samozrejme, všetko zdražie.
Povedali ste, že ste copywriter. Nedal vám úspech v dizajne chrobáka do hlavy?
Stále chcem robiť texty, to ma baví. Zamyslel som sa však nad tým, že by som sa mal naučiť základy práce v dizajnérskych programoch, aby som sa v tom vedel orientovať. Nemusím byť vynikajúci grafik, ale vedieť aspoň niečo mi určite v marketingu pomôže, lebo nie všade je grafik k dispozícii. Vo veľkej agentúre áno, ale neskôr môžem byť aj inde.
Takže budúci rok už asi pôjdete na Young Lions v inej kategórii (okrem dizajnu sú kategórie: médiá, print, PR, digital a film).
Chcel by som si postupne skúsiť všetky. Do tridsiatky mám na to ešte čas. Každá jedna mi dá nejakú skúsenosť, treba pracovať pod tlakom a práve vďaka tomu zistím, či som vôbec schopný spraviť to za krátky čas.
A nakoniec budete mať hotovo o deväť hodín skôr.
To je optimálne. Boli však prípady, keď na tom niektorí pracovali ešte o šiestej ráno a nestíhali. Alebo išli spať úplne rozhádaní. My sme mali pokoj, nepočítali sme s ničím – ani so shortlistom, ani s víťazstvom. Na začiatku sme museli pomenovať svoj tím, volali sme sa: „Keď už, tak už.“ Keď už ste nás presvedčili, tak už sme tu, uvidíme, ako sa to skončí.
Ako zvládate spájať štúdium a prácu v reklamnej agentúre?
Úplne v pohode. Katedra nás podporuje, nerozvrhuje predmety do celého týždňa s obrovskými oknami, ale nahusťuje to.
Na sociálnej sieti o sebe píšete, že ste šialene lenivý ambiciózny workoholik. Ako to ide dohromady?
Som šialene lenivý – kaviarenský povaľač, ktorý miluje vysedávať, baviť sa, rozprávať sa s ľuďmi. Som ambiciózny workoholik – chcem niečo dosiahnuť, a keď v niečom vidím zmysel, tak do toho idem naplno. Keď nie, som šialene lenivý. Máte lenivé dni v práci? Mám, ale kolegovia ma naučili dobrý trik: „Keď ti príde zadanie – nudné a dlhé –, na ktorom sa ti nechce robiť, tak si ho sprav zaujímavým.“ Napríklad, spravím to čo najrýchlejšie. Alebo mám vymyslieť nadpis a snažím sa, aby bol čo najkratší. Vymýšľam si hry, aby som dokončil nudné zadania a mohol prejsť na tie zábavné.